Predchádzajúca kapitola

Obežník Február 1989

„Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes i naveky.“  (Žd. 13:8)

Obežník Február 1989

Všetkých vás srdečne zdravím v drahom mene Pána Ježiša Krista slovom zo Sof. 3:12-13:

„A zanechám v tvojom strede ostatok, chudobný ľud a núdzny, a budú sa nadejať na meno Hospodinovo. Ostatok Izraela neučinia neprávosti ani nebudú hovoriť lži, ani sa nenajde v ich ústach jazyk ľsti; ale oni sa budú pásť a kladúc sa budú odpočívať, a nebude toho, kto by prestrašil.“

To isté, čo je na tomto mieste Písma zasľúbené vyvolenému Izraelu, prežíva aj Boží ľud z národov. Veríme, že „Cirkev prvorodených“ dosiahne na konci rovnaký stav aký mala na začiatku. Potom, čo sme boli privedení späť k pôvodnému Slovu, prežijeme pôvodné pôsobenie Ducha a vrátime sa k prvej láske.

Takto hovorí Pán: „Lebo vtedy stvorím národom iné, čisté rty, aby všetci vzývali meno Hospodinovo, aby mu slúžili ako jedno plece.“ [Sof 3:9 nem. preklad]. Pán chce, aby všetci, ktorí vyznávajú jeho meno, to robili jednomyseľne, z čistého srdca a čistými rtami. On tvorí nové srdcia, dáva nový život a používa čisté rty na ohlasovanie svojich veľkých skutkov.

Nastal čas, v ktorom sa Boh chce osláviť. Nastal čas, v ktorom má byť jeho slovo potvrdené a jeho zasľúbenia naplnené. Nastal čas, aby sme vstali zo spánku a obliekli si plnú Božiu výzbroj. Nastal čas, aby sme zaujali svoje Bohom určené miesto a všetko posudzovali z Božieho pohľadu. Prišiel čas, aby sa začal súd nad Božím domom, a Božím domom sme my. Nastal čas učiniť absolútne rozhodnutie.

Kto skutočne Boha miluje, nemal by to činiť ústami, ale skutkami, a mal by dodržiavať štyri požiadavky, ktoré sú na to potrebné. Sám Pán nám povedal, akým spôsobom ho máme milovať: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, 

1.) celým svojím srdcom, 

2.) celou svojou dušou, 

3.) celou svojou mysľou a 

4.) celou svojou silou!“ [Mk 12:30]

Kto môže povedať, že skutočne miluje Pána tak všezahŕňajúco? Ako môžeme milovať Boha celou svojou bytosťou? Iste len vtedy, keď sú naše myšlienky a činy plne a cele v medziach Jeho Slova. Boh aj dnes zmýšľa tak, ako zmýšľal pred šesťtisíc, štyritisíc alebo dvetisíc rokmi. Celé jeho slovo je pravda. ON dal prikázania, ON dal zákon, ON oznámil milosť a dáva ju všetkým, ktorí k nemu ako odsúdení prichádzajú. On všetko posudzuje podľa svojho večne platného zákona.

Mnohí však majú v mysli ešte stále náboženské tradície o Slove. Niektorí dokonca žijú v nábožnom svete snov a sú zahľadení do seba. Sú aj takí, ktorí úzkostlivo dbajú na to, aby neprekročili jedno alebo druhé z desiatich prikázaní, ale jedenástemu, ktoré vlastne patrí k prvému a zahŕňa všetky ostatné, nevenujú žiadnu pozornosť. Toto hovorí Pán: „Nové prikázanie vám dávam – aby ste sa milovali navzájom; tak ako som vás miloval, aby ste sa aj vy tak milovali navzájom.“ [Jn 13:34].

Musíme sa pozerať na svojho blížneho, svojho brata a sestru, z Božej perspektívy skrze Golgotu. Amen. Naše zmýšľanie by malo byť zakotvené v Božích myšlienkach spásy, ktoré sú len myšlienkami lásky a pokoja, na základe mocného dokonaného diela vykúpenia. Boh nás z lásky zmieril sám so sebou skrze Ježiša Krista a dal nám svoj pokoj a večný život. Kto skutočne miluje Boha, Pána, ktorého nevidí, bude milovať aj svojho blížneho, ktorého vidí. Potom sa dokonca aj z toho prikazujúceho „budeš milovať“ stáva požehnané „smieš milovať svojho blížneho ako seba samého“.

O tejto láske Pavol píše: „Láska nech je nepokrytecká. Nech sa vám oškliví zlé, a pridŕžajte sa dobrého. V bratskej láske buďte navzájom naproti sebe nežní, v úcte jedni druhých predchádzajúci!“ [Rm 12:9-10] Každý sa môže skúsiť, či toto slovo vyžíva, alebo nie. To sa okrem iného prejavuje v tom, či niekto buduje alebo ničí, či zhromažďuje alebo rozptyľuje, či hovorí dobré alebo zlé veci atď. Kto sa ešte stále pozerá na druhých s opovrhnutím a zmýšľa o sebe ako farizej v chráme, alebo dokonca to nahlas vysloví: „Ďakujem ti, Pane, že nie som ako tento“, ten ešte Boha neprežil.

Skôr než sa Pán môže zjaviť v celej svojej moci a sláve, musia pravé Božie deti odolávať každému zlému vplyvu, aby neboli poškvrnené. Medzi tými, ktorí dospejú ku vytrženiu, nesmie byť ľstivý jazyk ani zloba. Efežanom 4:25+27 nás napomína: „Preto složiac lož hovorte jeden každý pravdu so svojím blížnym, lebo sme si navzájom údami. … ani nedávajte miesta diablovi [nem preklad: ohováračovi]!“ Aj Dávid sa pýtal: „Hospodine, kto bude pohostíniť v tvojom stáne? Kto bude bývať na vrchu tvojej svätosti?“ Odpoveď znie: „Ten, kto chodí bezúhonne, činí spravedlivosť a hovorí pravdu svojím srdcom.“ K tomu patrí aj nasledujúci verš: „ … kto neohovára svojím jazykom, neučiní svojmu priateľovi zlého a na svojho blížneho nevznesie potupy.“ [Ž 15]

Polovičatosť, či pokrytectvo, dvojtvárnosť alebo úmyselné ohováranie sú Bohu ohavnosťou. Už nie je žiadané povrchné vyznanie úst, ale úplná, v praxi preukázaná oddanosť, ktorá zahŕňa celého človeka. V pravom Božom dieťati sa nesmie vyskytovať závisť a žiarlivosť. Kto sa tým nechá ovládať a z nečestných pohnútok ešte vydáva falošné svedectvo aj o svojom blížnom, musí sa nechať položiť otázku, čie duchovné dieťa vlastne je. Jozef bol Bohom poverený rozdeľovať pokrm počas veľkého hladu. Jeho vlastní bratia zo závisti hodili svojho budúceho záchrancu do jamy. A nielen to, šírili o ňom klamstvá a podvody a tvárili sa, že sa ničoho zlého nedopustili. Pravé Božie deti nekopú jamy, nekladú pasce, ony sa nezaoberajú ľsťami – ale sú hádzané do jamy raz tu, raz tam, a to nie nepriateľmi, ale „bratmi“, ale iba falošnými. Stále však platí staré biblické príslovie: „Ten, kto kope jamu, padne do nej.“ [Prís 26:27]. Pri konečnom zúčtovaní teda sami kopáči jám padnú do hlbokej jamy.

Všetci, ktorí boli kedy Bohom poverení, boli vždy osobitným terčom satana, ktorý na nich útočil nielen zvonku, ale často na to využíval aj ľudí z ich vlastných radov. Žid 11 a mnohé iné miesta Písma hovoria o tom, čo postihlo prorokov, apoštolov a všetkých tých, „ktorých svet nebol hoden“. Keby neboli nositeľmi Slova, diabol by ich nechal na pokoji. Z toho istého dôvodu satan, boh tohto sveta, aj dnes inšpiruje ľudí, ktorí dokonca pod tou najnábožnejšou zásterkou zvesti konečného času vydávajú falošné svedectvo a tvrdia: „Boh ku mne prehovoril. Boh mi to zjavil. Boh mi to ukázal. Boh mi to povedal.“ Keď je vec namierená proti niekomu, aby mu ublížila, netreba sa mnoho pýtať, potom je zrejmé, že je to lož satana, ktorý je klamárom od začiatku. Nastal čas zavrieť takýmto ľuďom ústa a ukázať im dvere.

Tí, ktorí šíria ohováranie o iných v ich neprítomnosti, a tým vydávajú falošné svedectvo proti svojmu blížnemu, sú tiež spoluvinníkmi. Aj oni sú vinní vraždou povesti a duše a budú sa za to musieť zodpovedať. Náš Pán hovorí: „Tak tedy každý dobrý strom rodí dobré ovocie, a zlý strom rodí zlé ovocie.“ [Mt 7:17]

Ak brat alebo sestra zhrešili, choďte k nim a nerozhlasujte to celému svetu [Mt 18:15-17]. Ak ten, koho sa obvinenie týka, nie je prítomný, aby sa k nemu vyjadril, je to z biblického hľadiska úplne prevrátené a ešte podlé. Písmo v Starom aj Novom zákone jasne hovorí, že každá vec  má byť založená na dvoch alebo troch svedkoch. Slová v deviatom prikázaní majú rovnakú váhu ako slová v ostatných prikázaniach.

Nastala hodina, keď musíme pred Božou tvárou hovoriť absolútnu pravdu. Až keď sa stane skutočnosťou, že sa budeme navzájom vrúcne milovať rovnakou láskou, zažijeme predchuť neba už tu na zemi. Potom sa 1 Kor 13 stane skutočnosťou vo všetkých, ktorí patria k Cirkvi nevesty, a vtedy sa naplní aj to, čo povedal náš Pán v Jánovi 13:35: „Po tom poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď budete mať lásku medzi sebou.“ Dostali sme vysoké povolanie a už tu sa musíme preukázať, ako to raz krásne vyjadril brat Branham, ako „kráľovské deti“. „Keď tedy máme tieto zasľúbenia, milovaní, očistime sa od každého poškvrnenia tela i ducha dovršujúc tak svätosť v bázni Božej!“ [2 Kor 7:1].

 

Ďaľšia kapitola