Obežník Október 2017
/ Ewald Frank
Jezik slowaÄki
Drugi jezici
4. 500. výročie – koniec reformácie
500. výročie – koniec reformácie
31. októbra 2017 budú v celom Nemecku oslavovať mimoriadny sviatok. Uplynulo 500 rokov, odkedy 31. októbra 1517 Martin Luther pripevnil na bránu kostola vo Wittenbergu 95 téz, a tak spôsobil nástup reformácie. Teraz sa všetky kresťanské cirkvi, ktoré vyznávajú nicejské vyznanie viery, vracajú späť do lona materskej cirkvi.
Kamenný reliéf na fasáde mestského kostola vo Wittenbergu pochádza z roku 1305 a zobrazuje ošípanú, z ktorej pŕs sajú Židia. Táto scéna mala verejne zosmiešniť Židov v stredoveku. Vznikla iniciatíva za odstránenie tejto takzvanej „židovskej svine“ (Judensau), ale rada mesta a cirkevný koncil vo Wittenbergu rozhodli, že ju neodstránia, aby naďalej slúžila ako pamätník proti antisemitizmu. Tak môžu návštevníci a delegácie z celého sveta na vlastné oči vidieť symbol diskriminácie Židov.
Martin Luther prežil ospravedlnenie vierou. Uchopený Božím Duchom a naplnený Božou milosťou kázal reformátor evanjelium. Veril v dokonané dielo spásy skrze smrť Spasiteľa na kríži. Čo povedal o Židoch ako starý, chorý muž po tom, čo bol sklamaný židovským lekárom, musíme nechať tak, ako to je. Historici majú však vo zvyku zamlčiavať fakt, že jeho výroky o Židoch majú svoj pôvod vo vyhláseniach cirkví, obzvlášť na Lateránskom koncile v roku 1179.
Nenávisť voči Židom existuje už veľmi dlhý čas. Ich prenasledovanie začalo krátko po tom, čo cisár Konštantín vyhlásil v roku 311 kresťanstvo za štátne náboženstvo celej Rímskej ríše. V súvislosti s ukrižovaním Krista boli všeobecne obviňovaní ako vrahovia Krista a Boha.
V roku 321 bolo Židom zakázané dodržiavanie soboty a boli nútení namiesto nej svätiť nedeľu. Na pozadí týchto tragických udalostí sa od 20. do 25. mája 325 konal koncil v Nicei. Konštantín sa snažil o jednotu všetkých občanov, a preto pozval lídrov rôznych kresťanských smerov, ktoré v tom čase existovali. Tam pohanskí cirkevní reprezentanti diskutovali o biblických témach – boli používané slová Svätých Písem, ktoré potom zneužili. Prvé nebiblické vyznanie viery o trojici, totiž že Boh existuje v troch rôznych večných osobách, bolo vyhlásené a dokončené v roku 381 na koncile v Konštantínopole spolu s vyhlásením, že Svätý Duch má byť treťou osobou trojice.
Biblické vyznanie viery sa nachádza v Biblii a len to, čo je napísané v Skutkoch apoštolov, pochádza od apoštolov a len to, čomu učia listy apoštolov, je učenie apoštolov. Vernosť Biblii znamená presne veriť, čo je v nej napísané!
Prvotná Cirkev zostávala v učení a praxi apoštolov: „A zotrvávali v učení apoštolov a v spoločnom bratskom obcovaní a pri lámaní chleba a na modlitbách.“ (Sk 2:42)
Pravá Cirkev Ježiša Krista je ešte stále „…vybudovaní na základe apoštolov a prorokov, kde je uholným kameňom sám Ježiš Kristus…“ (Ef 2:20)
Úplný súlad Starého a Nového zákona je premáhajúci. Od prvého verša Biblie sa predstavuje Boh/Elohim ako Stvoriteľ. Na počiatku času On, ten večný, ktorý je Duch, vyšiel zo Svojej večnej plnosti Ducha, svetla a života do viditeľnej podoby ako Pán/Jahve. Skrze Svoje všemohúce Slovo vyslovil do existencie všetky veci, viditeľné i neviditeľné. Prechádzal sa v záhrade Eden a stvoril človeka na Svoj obraz.
V Starom zákone Boh skrze Svojich prorokov predpovedal, čo mal od večnosti v úmysle vo Svojom pláne spásy. Už od začiatku prvej kapitoly Nového zákona je nám ukazované naplnenie proroctiev Starého zákona.
Hlavnou témou celého Svätého Písma bolo a je Božstvo. Počas 4000 rokov Starého zákona sa Boh Pán zjavoval mnohými spôsobmi – ako Stvoriteľ, Zachovávateľ, Kráľ, Sudca atď. Z dôvodu našej spásy sa v Novom zákone zjavil ako Otec v nebesiach, vo Svojom Synovi na zemi a skrze Svätého Ducha vo Svojej Cirkvi. Počas celého Starého zákona až po proroka Malachiáša, ktorý žil 400 rokov pred Kristom, nikto nikdy nehovoril o Otcovi v nebesiach, ani raz o Synovi v nebesiach, ani raz o troch večných osobách, ktoré sú v súlade a tvoria trojicu, ako je to zobrazené na fotografii.
V Starom zákone šlo hlavne o príchod Mesiáša ako Spasiteľa. Existuje viac ako 100 proroctiev odkazujúcich na Spasiteľa, ktorý sa mal narodiť z panny ako Boží Syn: „Preto vám dá sám Pán znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a nazve jeho meno Immanuel.“ (Iz 7:14:9:5, Mich 5:1…)
V Novom zákone je veľmi podrobne opísané narodenie Božieho Syna. Anjel Gabriel prišiel k Márii a povedal: „Neboj sa Mária, lebo si našla milosť u Boha a hľa, počneš v živote a porodíš syna a nazveš Jeho meno Ježiš. Ten bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. A Pán Boh mu dá trón Dávida, Jeho otca, a bude kraľovať nad domom Jakobovým až na veky, a Jeho kráľovstvu nebude konca. A Mária povedala anjelovi: Ako sa to stane, keď neznám muža? A anjel odpovedal a riekol jej: Svätý Duch príde na teba, a moc Najvyššieho ťa zatôni, a preto aj to splodené sväté bude sa volať Syn Boží.“ (Lk 1:30-35)
Boh Pán sa osobne zjavil Abrahámovi (1M 18), Mojžišovi (2M 4) a všetkým prorokom v Starom zákone. Ale za účelom nášho vykúpenia od hriechu musel Pán sám prísť v tele z mäsa. Odo dňa Jeho narodenia „…lebo narodil sa vám dnes Spasiteľ, ktorý je Kristus, Pán, v meste Dávidovom…“ (Lk 2:11) je o Synovi hovorené 300-krát ako o „Pánovi“. On je stále ten istý Pán (Žd 13:8), či už v Starom alebo Novom zákone. „A nikto nemôže povedať: Pán Ježiš, okrem v Svätom Duchu.“ (1Kor 12:3b)
Neexistuje ani jedno miesto Písma, ktoré hovorí o tom, že by Boh ako Otec splodil a porodil Syna vo večnosti. To, čo sformulovali pohanskí cirkevní otcovia, obzvlášť na konciloch v Nicei a Konštantínopole a následne nazvali „apoštolským vyznaním viery“, je Biblii totálne cudzie. Nezáleží na tom, či je to napísané v Didaché alebo v katechizme či v stanovách cirkvi – ak to nie je napísané vo Svätom Písme, nie je to biblické.
Všetky cirkvi majú právo rozhodnúť sa, čo budú veriť, učiť a praktizovať. Naším hlavným záujmom je veriť len tomu, čo Sväté Písmo v skutočnosti hovorí. Čo povedal Tertulián, Atanázius, Augustín, Hieronym alebo iní, bolo základom štátnej cirkvi v Rímskej ríši. Biblicky veriaci kresťania môžu veriť len tomu, čo povedali v Božom poverení Boží muži pri založení novozákonnej Cirkvi. Všetci tí, ktorí sa odvolávajú na to, čo je napísané v liste Efežanom 4:5, totiž: „Jeden Pán, jedna viera, jeden krst“, by mali čítať v Skutkoch apoštolov, ako krst apoštoli vykonávali (2:38, 8:16, 10:48, 19:5). Ani raz nebol krst vykonaný trojičným spôsobom, ale výhradne len v novozákonnom zmluvnom mene, v ktorom sa Boh zjavil ako Otec v Synovi a skrze Svätého Ducha a to je „v mene Pána Ježiša Krista“. V Matúšovi 28:19 hovorí pôvodný text: „…krstiac ich do mena…“, nie do mien, nie do troch titulov, ale do mena, ktoré je nad každé meno. Apoštoli Peter, Pavol a Filip vykonávali misijné poverenie presným spôsobom.
Nikto nesmie nič pridať k tomu, čo učili, praktizovali a napísali apoštoli Peter, Ján, Jakub a Pavol. Pravé apoštolské vyznanie viery sa dá vskutku nájsť len v Biblii. Nový zákon je Boží uzavretý dokument, ku ktorému nesmie byť nič pridané a v ktorom nesmie byť nič zmenené (Zj 22).
Vo všetkej pravdivosti môžeme povedať pred verným a všemohúcich Bohom: „Lebo sme neišli za chytrácky vymyslenými bájkami, keď sme vám oznámili moc a príchod nášho Pána Ježiša Krista, ale ako takí, ktorí sme boli očitými svedkami Jeho veličenstva.“ (2Pt 1:16)
Boli sme privedení späť ku originálnemu Slovu, ktoré vyšlo z Jeruzalema, a môžeme prežívať, čo Boh koná počas tejto najdôležitejšej časti plánu spásy. Biblická zvesť, skrze ktorú mali byť všetky veci napravené a privedené do správneho stavu pred Bohom, dosiahla končiny zeme a srdcia Božích detí po celom svete boli obrátené späť ku pravej viere otcov.
Boh Pán dokonal Svoje dielo stvorenia a On sám dokoná Svoje dielo spásy – a to presne tak, ako to vo Svojom Slove zasľúbil. „Lebo skazu, a rýchlu, vykoná v spravodlivosti; lebo záhubu, rýchlu, učiní Pán na zemi.“ (Rm 9:28)
„…tak bude Moje Slovo, ktoré vyjde z Mojich úst; nenavráti sa ku Mne prázdne, ale vykoná to, čo sa mi ľúbi, a podarí sa mu to, na čo ho pošlem.“ (Iz 55:11) Amen.
V Jeho poverení
