Svobodná lidová misie

Ježíš Kristus včera, dnes a naveky tentýž jest. Žid.13.8

Jazyk:




Začiatok a koniec reformácie

Tento rok si mnohými podujatiami, sčasti ekumenickými, evanjelická i katolícka cirkev pripomína reformáciu, ktorá nastala skrze Luthera pred 500 rokmi. V skutočnosti však začal obrat späť ku tomu, čo stojí napísané v Biblii, ku obráteniu jednotlivcov ku Kristu, Spasiteľovi a osobnému vzťahu k Bohu, už 150 rokov predtým s Johnom Wycliffom v Anglicku a Janom Husom v Čechách. Holanďan Erasmus z Rotterdamu zverejnil ako prvý grécky originálny text Nového zákona. Reformácia nebola ohraničená na Nemecko, ale prešla celou Európou. Luther jej pomohol k definitívnemu prielomu. Pretože poznal dôležitosť Biblie, preložil ju pre celý národ do nemčiny.

Na fotografii sú predstavené niektoré osobnosti, ktoré zohrali nejakú úlohu v čase reformácie: okrem Čecha Jána Husa z Prahy, prirodzene Martin Luther spolu so svojou manželkou Katharinou von Bora a svojím priateľom Philippom Melanchtonom, ktorí pôsobili v Nemecku, ako aj Huldrych Zwingli, odvážny Švajčiar v Zürichu a Johannes Calvin, Francúz pôsobiaci v Ženeve. Je pôsobivé vidieť mužov a ženy, ktorí prispeli k prielomu reformácie.

Kto číta, aké rozdielne bolo poznanie reformátorov a témy, o ktorých sa medzi sebou hádali, pochopí, že to bol len začiatok. Nasledovali prebudenia pod vedením Menno Simonsa, zakladateľa mennonitov, Johna Smitha, predchodcu baptistov, ako aj Johna Wesleya, z ktorého povstali metodisti. Aj prostredníctvom Grafa Zinzendorfa z bratskej cirkvi a iných kazateľov prebudenia sa stali v nasledujúcich storočiach biblické témy a spásne prežitia stále viac súčasťou zvestovania. Tak to pokračovalo až po začiatok 20. storočia. Letničné prebudenie, ktoré začalo vyliatím Ducha 9. apríla 1906 na ulici Azusa v Los Angeles, bolo prielomom k prvotnému kresťanstvu, pokiaľ sa jednalo o dary Ducha, ale ešte nie k učeniu apoštolov. Väčšina z toho povstalých letničných cirkví zostala pri trojičnom vyznaní viery, ktoré bolo sformulované v roku 325 po Kristu v Nicei, doplnené na koncile v Carihrade a nazvané „apoštolským vyznaním viery“. Musí byť jasne povedané, že na uvedených konciloch nemali účasť žiadni apoštoli. Biblické vyznanie viery stojí len v Biblii, a len to, čo učili apoštoli v poverení povstalého Spasiteľa pod priamym vedeným Svätého Ducha, je apoštolské a to platí pre Cirkev Ježiša Krista až do konca. Je vedením do bludu, ak niekto pod heslom „Žiadne iné evanjelium“ potom prináša tradičné výklady. Nikomu nepomáha používať slová o „vernosti Biblii“, ak potom nasleduje vyznanie, ktoré vzniklo až v 4. storočí v štátnej cirkvi rímskej ríše a nemá nič spoločné s Bibliou. Spasiteľ v Jánovi 17 nehovorí o jednote mnohých cirkví, ale o duchovnej jednote veriacich: „…Ja v nich a Ty vo Mne, aby boli dokonalí v jedno…“

O tom, čo musel v Božom poverení napísať apoštol Pavol, by mali vážne premýšľať všetci vo všetkých kresťanských konfesiách:

„Podľa milosti Božej, ktorá mi je daná, ako múdry staviteľ položil som základ, a iný stavia naň. Ale každý nech hľadí, ako naň stavia.“ (1Kor 3:10)

„…vybudovaní na základe apoštolov a prorokov, kde je uholným kameňom sám Ježiš Kristus, v ktorom každé stavanie prístojne dovedna pojené rastie v svätý chrám v Pánovi, v ktorom sa aj vy spolu budujete v príbytok Boží v Duchu.“ (Ef 2:20-22)

„Jeden Pán, jedna viera, jeden krst, jeden Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, skrze všetkých a vo všetkých vás.“ (Ef 4:5-6)

„Ale aj keby sme vám my alebo anjel z neba zvestoval iné ako to, čo sme vám zvestovali, nech je prekliaty!“ (Gl 1:8)

Všetci reformátori boli jednotní v tom, že odmietali pápeža ako zástupcu Krista, ako aj vtedy obvyklé kupčenie s odpustkami, uctievanie Márie spolu s celým kultom svätých, obrazov a relikvií. K tomu patrilo aj vyčistenie kostolov reformovaných cirkví: boli odstránené sochy, obrazy a dokonca i organy. Žiaľ, učenie vzniklých cirkví a slobodných zborov stále nesúhlasilo s učením apoštolov. Pri pozornom skúmaní zistíme, že každé spoločenstvo veriacich káže svoje vlastné evanjelium.

Apoštoli nám nezanechali ani tri či sedem sviatostí, skrze ktoré by sme boli spasení. Oni vykonávali misijný príkaz z evanjelia Matúša 28:19 a zvestovali evanjelium o zmierení s Bohom, o odpustení hriechov a na základe Marka 16:16 pokrstili všetkých, ktorí uverili, v mene Pána Ježiša Krista. To je novozákonné zmluvné meno, v ktorom sa nám Boh zjavil ako Otec v Synu a skrze Svätého Ducha. Božia spása je len v Ňom (Sk 4:12). Trojičná forma „v mene Otca, v mene Syna a v mene Svätého Ducha“ nebola v Biblii použitá ani raz. Medzinárodné dejiny cirkvi dosvedčujú, že v prvých kresťanských storočiach boli pokrstení len tí, ktorí uverili, a to jedným ponorením v mene Pána Ježiša Krista. Nepochopenie Matúša 28:19 pochádza z koncilu v roku 381 po Kristu.

V Skutkoch apoštolov 2, v deň založenia Cirkvi, bolo kázané pokánie a odpustenie hriechov: „A Peter im povedal: Čiňte pokánie, a nech sa pokrstí jeden každý z vás na meno Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov, a dostanete dar Svätého Ducha.“ (v. 38) Prvých 3 000 z tých, ktorí uverili, sa nechali pokrstiť (Sk 2:37-41). To je jediný platný vzor v priebehu celých Skutkov apoštolov: Filip kázal v Samárii a o tých, ktorí uverili, je napísané: „…boli len pokrstení v meno Pána Ježiša.“ (Sk 8:14-17) Peter kázal v dome rímskeho veliteľa Kornélia evanjelium Ježiša Krista a na poslucháčov zostúpil Svätý Duch. Potom čítame: „A rozkázal ich pokrstiť v mene Pána Ježiša Krista.“ (Sk 10:43-48) Pavol v Efeze kázal tým, ktorí nasledovali učenie Jána Krstiteľa: „Keď to počuli, dali sa pokrstiť na meno Pána Ježiša.“ (Sk 19:3-6) To platí v Cirkvi Ježiša Krista až do konca.

V súvislosti s výročím reformácie boli o Martinovi Lutherovi a téme reformácie napísané stovky článkov pre i proti. Nadpis znie: „500 rokov rozdelenia stačí.“ Všade sa konajú bohoslužby zmierenia. Pritom sa stále jedná o „jednotu v rozmanitosti“. Kde však zostáva zmierenie jednotlivca s Bohom skrze Ježiša Krista, Spasiteľa (2Kor 5:14-21)? Keď sa dcérske cirkvi vrátia do lona materskej cirkvi Ríma, dosvedčujú tým, že tam duchovne patria. Všetci tí, ktorí našli u Boha milosť, sa vracajú k pôvodnej cirkvi, k učeniu apoštolov, ktoré vyšlo z Jeruzalema. Teraz zaznieva posledné volanie adresované všetkým pravým veriacim bez ohľadu na náboženskú príslušnosť a oni mu budú nasledovať. „Preto vyjdite spomedzi nich a oddeľte sa, hovorí Pán: a nedotýkajte sa nečistého, a Ja vás prijmem a budem vám za Otca, a vy mi budete za synov a za dcéry, hovorí Pán, všemohúci.“ (2Kor 6:18)

Pozrime sa na celé kresťanstvo. Kto z tých viac ako 2 miliárd prežil skutočné obrátenie ku Kristu? Kto prežil znovuzrodenie zo Slova a Ducha, ktoré Pán sám vyžaduje? „Amen, amen ti hovorím. Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže vidieť kráľovstvo Božie.“ (Jn 3:3) Kto učinil spásne prežitia, ako je o nich reč v prvotnom kresťanstve? Ešte platí to, čo napísal apoštol Ján: „A toto je to svedectvo, že nám Boh dal večný život, a ten život je v Jeho Synovi. Ten, kto má Syna, má život; kto nemá Syna Božieho, nemá života.“ (1J 5:11-12) Žiadne náboženstvo, ani kresťanské, nikdy neprinieslo ľuďom odpustenie hriechov ani Božiu spásu.

Aj tých 300 miliónov letničných a charizmatikov musí čeliť otázke: Koľkí z vás činili pokánie, modlili sa za odpustenie hriechov a nechalo sa biblicky pokrstiť na meno Pána Ježiša Krista? Nie je to skôr tak, že všetky cirkvi a slobodné zbory zvestujú svoje vlastné evanjelium a budujú svoje vlastné kráľovstvá – nie na Kristovi, skale spásy, ale na svojich vlastných vyznaniach viery? Sú to vážne Slová, ktoré vyslovil Pán v evanjeliu Matúša 7:21-23: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do nebeského kráľovstva, ale ten, kto činí vôľu Môjho Otca, ktorý je v nebesiach. Mnohí mi povedia tamtoho dňa: Pane, Pane, či sme neprorokovali v Tvojom mene a v Tvojom mene démonov vyháňali a v Tvojom mene mnoho divov nečinili? A vtedy im vyznám: Nikdy som vás neznal. Odídite odo Mňa, páchatelia neprávosti!“

Obsah 1 2 3 4 5 6