Szabad Népmisszió

Jézus Krisztus tegnap és ma és mindörökké ugyanaz (Zsid.13:8)

nyelv :




V posolstve prvému cirkevnému obdobiu v Zjavení 2:2 Pán chváli Svoju Cirkev: „Znám tvoje skutky aj tvoju prácu aj tvoju trpezlivosť, a že nemôžeš zniesť zlých a skúsil si tých, ktorí hovoria o sebe, že sú apoštolmi, a nie sú, a našiel a spoznal si ich, že sú luhári…“

V mnohých svojich listoch a najmä v napomenutiach Tesaloničanom a Timoteovi Pavol vyjadril obavy, že nastane odstúpenie od pravej viery. Apoštol musel zbor v Korinte napomenúť: „Ale sa bojím, aby snáď tak, ako čo had zviedol Evu svojou chytrosťou, neporušili sa tiež nejako vaše mysle a neodvrátili od prostoty a čistoty oproti Kristovi. Lebo pravda, ak ten, kto ide k vám, káže iného Ježiša, ktorého sme nekázali, alebo ak dostávate iného ducha, ktorého ste nedostali, alebo iného evanjelium, ktoré ste neprijali, pekne znášate.“ (2Kor 11:3-4)

V Galaťanom 1:6 – 8 apoštol vyhlásil zlorečenstvo nad všetkými tými, ktorí kážu iné evanjelium: „Ale aj keby sme vám my alebo anjel z neba zvestoval iné ako to, čo sme vám zvestovali, nech je prekliaty!“ Je to veľmi, veľmi vážna vec.

Na začiatku prirodzeného stvorenia v záhrade Eden zasial had slovami „Povedal skutočne Boh…?“ semeno pochybnosti voči Slovu, ktoré Boh Pán povedal Adamovi. Tak povstala neviera a bolo umožnené skutočné zvedenie Evy. To isté sa to stalo na konci času apoštolov a deje sa to ešte dnes: pochybnosti o Slove, neviera, neposlušnosť, odpadnutie [pád do hriechu] Cirkvi: odpadlíctvo od Slova. Obe kresby sú dobrým znázornením záhrady Eden.

Božie Slovo bolo spochybnené; zaviedli sa osobné výklady a učenia. Vždy, keď sa také niečo stalo, bolo každé uctievanie Boha márne, ako to musel Pán vtedy povedať Židom: „Dobre o vás prorokoval Izaiáš, o pokrytcoch, ako je napísané: Tento ľud ma ctí rtami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. Lež nadarmo ma uctievajú učiac učenia, ktoré sú nariadeniami ľudí.“ (Mk 7:6-7) Aj to, čo Ježiš povedal učeným Písma, ktorí mali svoje vlastné učenia, platí ešte dnes: „Ale ja, pretože hovorím pravdu, neveríte mi. … Ten, kto je z Boha, počúva slová Božie; vy preto nepočúvate, pretože nie ste z Boha.“ (Jn 8:45-47) Stále existujú dve rôzne duchovné semená: „A on odpovedal a riekol im: Ten, kto rozsieva dobré semeno, je Syn človeka, a pole je svet, a dobré semeno sú synovia kráľovstva; kúkoľ sú synovia toho zlého…“ (Mt 13:37-38)

Pravé uctievanie Boha môže prísť len z obnoveného čistého srdca. Náš Pán povedal: „Ale ide hodina a je teraz, keď praví modlitebníci budú sa modliť Otcovi v duchu a v pravde, lebo aj Otec hľadá takých modlitebníkov, ktorí by sa mu tak modlili. Boh je duch, a tí, ktorí sa mu modlia, musia sa modliť v duchu a v pravde.“ (Jn 4:23-24) Ktokoľvek Ho neuctieva tak, ako k tomu vedie Svätý Duch podľa Božieho Slova, modlí sa pomimo Boha a nie k Nemu.

V 2. Tesaloničanom 2 Pavol už vtedy predpovedal záverečné odpadnutie a muža hriechu, ktorý ho reprezentuje: „…ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa zovie Boh, alebo čomu sa dáva božská česť, takže sa posadí do chrámu Božieho ako Boh a bude sa vydávať za Boha.“ (v. 4) „…a s každým zvodom neprávosti medzi tými, ktorí hynú, pretože neprijali lásky pravdy, aby boli spasení; a preto im Boh pošle mocné pôsobenie bludu, aby uverili lži…“ (v. 10-11) Kto nerešpektuje Božie Slovo a neverí mu ako jedinej platnej pravde pre seba a pre Cirkev, je odsúdený veriť náboženským klamstvám.

Je nepochopiteľné, čo sa stalo v poapoštolskej ére: muži, ktorí sú uctievaní ako cirkevní otcovia, predstavili svoje pohanstvom inšpirované učenia a našli si nasledovníkov. Takzvaní cirkevní otcovia boli kresťanské osobnosti, ale nie apoštoli Ježiša Krista. Žiadny z nich nemal pravé Božie povolanie. Najznámejší sú Atanázius, Augustín a Hieronymus. Boli to muži, ktorí vyšli z helenistického pohanstva a často vôbec neprežili pravé obrátenie ku Kristu, boli stále poviazaní poverami a priniesli do kresťanstva svoje vlastné predstavy.

Od roku 313, keď cisár Konštantín oficiálne vyhlásil zosvetštené kresťanstvo za štátne náboženstvo, nastal tragický vývoj. Od 20. mája do 25. júla 325 pozval biskupov rôznych smerov viery na koncil do Nicei. V tom čase existovalo v krajinách, ktoré patrili do Rímskej ríše už 127 kresťanských smerov. Po ohnivých hádkach a diskusiách bolo pod vedením Atanázia sformulované úplne nebiblické trojičné vyznanie viery, aj keď s tým nie všetci súhlasili. Ohľadom Syna Božieho v ňom stojí: „V jedného Pána, Ježiša Krista, jediného Božieho Syna, večne splodeného Otcom, Boh z Boha, svetlo zo svetla, pravý Boh z pravého Boha, splodený, nie stvorený, bytosťou jeden s Otcom.“ (Otcovia kresťanstva, s. 40)

Až dodnes Boh nikdy nesplodil a už vôbec neporodil žiadneho večného Syna. Večný Syn nikdy neexistoval. Počas 4 000 rokov Starého zákona žiadny prorok nehovoril o Otcovi v nebesiach a už vôbec nie o Synovi, ale viac ako 4 000-krát o Bohu Pánu – Jahve Elohim. V listoch apoštolov, počnúc od Rimanom 1:7, opakovane nachádzame pozdrav: „Milosť a pokoj vám od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista“, ale ani jeden jediný raz tam nestojí: „Od Boha Syna“ alebo od „Boha Svätého Ducha”. Tak iste, ako sa večný Boh Elohim zjavil ako Pán/Jahve a putoval vo viditeľnej podobe v záhrade Eden a stvoril Adama na svoj obraz, tak iste ten istý Boh zjavil sám Seba ako Otec v nebesiach vo Svojom jednorodenom Synovi na zemi. Preto mohol Pán Ježiš povedať: „Kto mňa videl, videl Otca, a ako ty hovoríš: Ukáž nám Otca?“ (Jn 14:9) Aby nás Boh zachránil, zjavil sa v prirodzenom (mäsitom) tele. (1Tim 3:16)

Zasľúbenie o narodení Syna ako vykupiteľa nachádzame v mnohých pasážach Starého zákona. Niektoré z nich sú:

„Ja mu budem otcom, a on mi bude synom…“ (2Sam 7:14)

„Rozprávať budem o ustanovení zákona. Hospodin mi povedal: Ty si môj syn; Ja som ťa dnes splodil.“ (Ž 2:7)

„No, isteže si ty ten, ktorý ma vložil do lona matky…“ (Ž 22:10-11 podľa nem. prekladu)

„On volajúc ma povie: Ty si môj Otec, môj silný Boh a skala môjho spasenia. A zase ja ho urobím prvorodeným, najvyšším z kráľov zeme.“ (Ž 89:26-27)

„Panna počne a porodí syna a nazve jeho meno Immanuel.“ (Iz 7:14)

„Lebo dieťa sa nám narodilo, syn nám je daný, a kniežatstvo bude na Jeho pleci, a nazvú Jeho meno: Predivný, Radca, Silný Boh, Udatný Hrdina, Otec Večnosti, Knieža Pokoja.“ (Iz 9:6) – ale nikdy nie „večný Syn“!

„A ty, Betlehem – Efrata … z teba mi vyjde ten, ktorý má byť Panovník v Izraelovi…“ (Mich 5:2)

Keď sa čas naplnil, stalo sa to. Preto Matúš správne napísal v 1. kapitole: „A to všetko sa stalo nato, aby sa naplnilo to, čo bolo povedané od Pána skrze proroka, ktorý povedal: Hľa, panna počne a porodí syna, a nazvú jeho meno Immanuel, čo je preložené: S nami Boh.“ (Mt 1:22-23, odkaz na Iz 7:14)

V Lukášovi 1 a 2 je podrobne opísané všetko týkajúce sa narodenia Božieho Syna: „Ale anjel jej povedal: Neboj sa Mária, lebo si našla milosť u Boha a hľa, počneš v živote a porodíš syna a nazveš jeho meno Ježiš (hebrejsky Jahšua) … A anjel odpovedal a riekol jej: Svätý Duch príde na teba, a moc Najvyššieho ti zatôni, a preto aj to splodené sväté bude sa volať Syn Boží. … Vtedy povedala Mária: Hľa, som dievka Pánova; nech sa mi teda stane podľa tvojho slova.“ (Lk 1:30, 31, 35, 38)

Hlas mocne volá: „Počuj, ó, môj ľud, každý jeden z vás!“ Toto je okamih pravdy. Ktokoľvek má uši, nech počuje, čo Duch hovorí Cirkvi: Biblické je len to, čo je napísané v Biblii, a apoštolské je len to, čo učili a praktizovali apoštoli.

Sformulovanie trojičného vyznania viery, ktoré je neprávom označované ako „apoštolské vyznanie viery“, nastalo na koncile v Nicei v roku 325 a na koncile v Konštantínopole v roku 381 a nemá nič spoločné s pravým biblickým apoštolským vyznaním viery prvotnej Cirkvi. Na koncile v Nicei bol Syn vyhlásený za druhú osobu božstva a na koncile v Konštantínopole bol ako tretia osoba označený Svätý Duch. Čoskoro nato, totiž v roku 385, Hieronymus zahrnul vo svojom latinskom preklade Biblie, Vulgáte, s tým súvisiaci prídavok ku 7. veršu v 1. Jána 5, totiž: „Pretože traja sú, ktorí svedčia na nebi: Otec, Slovo a Svätý Duch. A tí traja sú jedno.“ Tristo rokov po apoštoloch už z učenia apoštolov veľa neostalo.

V hebrejskom a gréckom pôvodnom texte z 1. Jána 5:7 stojí len: „A sú traja, ktorí podávajú svedectvo:“ Nasleduje: „Duch a voda a krv a tieto tri sú jedno. Ak prijímame svedectvo ľudí, svedectvo Boha je väčšie. Lebo toto je to svedectvo Božie, ktoré vysvedčil o Svojom Synovi.“ (v. 8 a 9, Mt 3:17, 17:5) Apoštol Peter mohol dosvedčiť: „A ten hlas, ktorý sa zniesol z neba, sme my počuli, keď sme s ním boli na tom svätom vrchu.“ (2Pt 1:18)

Martin Luther Vulgátu ako preklad odmietol. John Wycliff na druhej strane preložil Bibliu z Vulgáty do angličtiny, a preto tento vsunutý text nachádzame ešte dnes v preklade kráľa Jakuba. Aj keď tam v poznámke stojí, že tento text o troch v nebesiach nie je v origináli, môžeme tento prídavok stále čítať vo všetkých prekladoch, ktoré vychádzajú z Vulgáty. V nemeckých vydaniach, či už je to Zürišská Biblia z roku 1535 alebo Lutherova Biblia z roku 1543 alebo ich revidované verzie, nachádzame vďaka Bohu správnu reprodukciu originálneho textu.

Biblia pozostáva z dvoch testamentov: Starého a Nového. Ku poslednej vôli a testamentu nemôže byť nič pridané, nič nemôže byť zmenené. Apoštol Pavol napísal: „Bratia, po ľudsky hovorím: Už uprávoplatnenej zmluvy človeka nikto neruší alebo ani k nej nepridáva ničoho.“ (Gal 3:15)

Na konci Nového zákona v Zjavení 22:18 – 19 je dvojnásobné varovanie: „Lebo ja osvedčujem každému, kto čuje slová proroctva tejto knihy, že keby niekto pridal k tomu, na toho Boh pridá rán, napísaných v tejto knihe; a keby niekto odňal zo slov knihy tohoto proroctva, tomu odníme Boh jeho diel z knihy života a z toho svätého mesta a z toho, čo je napísané v tejto knihe.“

Od založenia kresťanských cirkví v 4. storočí bolo každé biblické učenie anulované a Ježiš Kristus, Spasiteľ, bol odstavený na vedľajšiu koľaj. Ani jeden zo záverov koncilov alebo z dogiem, ktoré boli vyhlásené počas cirkevných dejín, nie je biblický. Ba čo viac, Biblia nikde nezmieňuje zástupcu Krista alebo nasledovníka Petra. Katolícka cirkev zle vysvetlila slová Ježiša v Matúšovi 16:18 a nesprávne ich spojila s pápežstvom. Ale tam Pán Ježiš nepovedal Petrovi, „budem budovať Moju Cirkev na tebe“, ale: „…na tejto skale budem budovať Svoju Cirkev“ – a tou skalou je Ježiš Kristus.

Hlas mocne volá: Počuj, ó, ľud, každý jeden z vás: Žiadna štátna cirkev ani denominácia nie je Cirkvou budovanou Kristom, Spasiteľom, či už je katolícka alebo ortodoxná, koptská alebo chaldejská, sýrska alebo egyptská. Toto všetko sú kresťanské cirkvi, ale nie Cirkev Ježiša Krista. Cirkev Ježiša Krista pozostáva len z ľudí, ktorí veria podľa Svätého Písma. Je tragické, že každá cirkev vrátane anglikánskej a luteránskej vyvoláva vo svojich členoch dojem, že ich spása je zaručená. Do dnešného dňa však žiadna cirkev nikoho nespasila. Všetci ľudia zo všetkých cirkví a náboženstiev však môžu byť spasení vierou v Ježiša Krista, skrze osobné prežitie spásy a obrátenie (Sk 3:19).

Cisári, králi a vládcovia určovali náboženstvo svojej krajiny. Tak sa svet rozdelil na jednotlivé náboženstvá: tu budhizmus, tam šintoizmus, tu sunniti, tam šiíti, tu alaviti, tu katolíci, tam protestanti. V Ázii a Afrike určovali náboženstvo vodcovia kmeňov. Ale Boh nie je v žiadnom náboženstve. Boh zjavil sám Seba len v Ježišovi Kristovi a len v Spasiteľovi sa môžeme stretnúť s Bohom (2Kor 5:19).

V kresťanských cirkvách nahradili spásnu vieru v Spasiteľa Ježiša Krista sviatosťami, aj keď Biblia jasne svedčí o osobnej viere: „Ten, kto uverí a pokrstí sa, bude spasený; a kto neuverí, bude odsúdený.“ (Mk 16:16) Podľa cirkevných doktrín má pokropenie alebo vyliatie vody na čelo dieťaťa či dospelého priniesť znovuzrodenie z vody a Ducha (Jn 3:5). Ale v skutočnosti to tak nie je. Pokropenie vodou súvisí s Konštantínom, ktorého na smrteľnej posteli v júli roku 337 biskup Eusébius trikrát pokropil vodou na čelo a po prvýkrát použil trojičný výraz „v mene Otca, Syna i Ducha Svätého”. Tak sa vraj mal Konštantín stať kresťanom, avšak až do samého konca vzýval boha Slnka Sol.

Večera Pánova bola taktiež úplne nesprávne vyložená, aj keď je jasne opísaná v 1. Korinťanom 10:14 – 22. „Kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, či nie je účasťou na krvi Kristovej? A chlieb, ktorý lámeme, či nie je účasťou na tele Kristovom? Lebo jeden chlieb, jedno telo sme my mnohí. Lebo všetci máme svoj podiel z toho jedného chleba.“

V Božom Slove nie je napísané absolútne nič o premene chleba alebo oplátky na telo Krista, ani o víne, ktoré sa mení na krv Krista. Naopak, náš Pán povedal: „Ale hovorím vám, že odteraz nebudem nikdy piť z tohoto plodu viniča, až do toho dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve Svojho Otca.“ (Mt 26:29) V 1. Korinťanom 11:23 – 34 taktiež stojí: „Lebo koľkokoľvek ráz by ste jedli tento chlieb a pili tento kalich, zvestujete smrť Pánovu, až dokiaľ nepríde.“ Švajčiarsky reformátor Ulrich Zwingli odmietol učenie o premene počas omše a jasne zaujal biblické stanovisko: „Preto nie je omša vlastne ničím iným ako zapretím jednej obete a utrpenia Ježiša Krista a odsúdeniahodné modlárstvo.“ (Heidelberský katechizmus, otázka 80)

Kristus predsa nemusí byť obetovaný stále znova každý deň kňazom. On obetoval sám seba raz a prevždy a dokonal večné vykúpenie. Tak je to napísané v Božom Slove: „Ale keď prišiel Kristus … ani nie krvou kozlov a teliat, ale svojou vlastnou krvou vošiel raz navždy do svätyne vynajdúc večné vykúpenie.“ (Žd 9:11-12) Amen.

„…o koľko viacej krv Kristova, ktorý skrze večného Ducha obetoval sám seba bezvadného Bohu, očistí vaše svedomie od mŕtvych skutkov, aby ste svätoslúžili živému Bohu.“ (Žd 9:14)

„…v ktorej vôli sme posvätení donesenou obeťou tela Ježiša Krista, raz navždy.“ (Žd 10:10) Amen.

Biblia taktiež nepozná žiadne blahorečenie alebo svätorečenie mŕtvych. V kázaní na hore (Mt 5) dal Pán Ježiš deväť blahoslavenstiev živým veriacim a jedno z nich je: „Blahoslavení čistí srdcom, lebo oni budú vidieť Boha…“ atď. Až dodnes sa Jeho pravých nasledovníkov týka: „Ale vaše oči sú blahoslavené, že vidia, a vaše uši, že čujú.“ (Mt 13:16)

„A bude, že každý, ktokoľvek bude vzývať meno Pánovo, bude spasený [podľa nem. prekladu „blahoslavený“].“ (Sk 2:21)

„Blahoslavený a svätý, kto má diel na prvom vzkriesení. Nad tými druhá smrť nemá moci. Ale budú kňazmi Boha a Krista a budú s ním kraľovať tisíc rokov.“ (Zj 20:6)

Panna Mária, ktorá našla milosť u Boha, bola blahoslavená pre svoju vieru: „…a blahoslavená tá, ktorá uverila, lebo sa naplní to, čo jej bolo hovorené od Pána.“ (Lk 1:45) Aj keď bola vyvolená, aby bola matkou Spasiteľa, taktiež musela prežiť krst Svätým Duchom v deň Letníc. Naposledy je zmienená v Skutkoch 1:14 spolu so 120 ľuďmi, ktorí boli zhromaždení ku modlitbám v hornej sále: „Títo všetci zotrvávali jednomyseľne na modlitbe a v pokornej prosbe so ženami a s Máriou, matkou Ježišovou, i s Jeho bratmi.“ Pojem „matka Božia“ v Biblii neexistuje. Alžbeta povedala: „Odkiaľ mi to, aby prišla ku mne matka môjho Pána?!“ (Lk 1:43)

Žiadne učenie, žiadna prax, nič v štátnej [ríšskej] cirkvi až dodnes nesúhlasí s Bohom, ani Božím Slovom. Každé učenie bolo zmenené a len ozdobené biblickými citátmi. Každý pokus vysvetliť alebo zdôvodniť to je márny tak ako tvrdenie: „Len tí, ktorí majú cirkev za svoju matku, môžu mať Boha za svojho otca.“ Biblia nevie nič o telesnom nanebovzatí Márie ani o mariánskych zjaveniach. Naopak, svedčí, že: „A nikto nevstúpil hore do neba, iba ten, ktorý zostúpil z neba – Syn človeka, ktorý je v nebi.“ (Jn 3:13) Biblia taktiež nikde nezmieňuje nič o Márii ako o prostredníčke. V Biblii stojí: „Lebo je jeden Boh, jeden aj prostredník Boha a ľudí, človek Kristus Ježiš…“ (1Tm 2:5) Taktiež nie je žiadna zmienka o Márii ako o príhovorkyni [či zástupkyni alebo patrónke], ale hovorí: „Moje dieťatká, toto vám píšem nato, aby ste nezhrešili. A keby niekto zhrešil, máme prímluvcu u Otca, Ježiša Krista, spravodlivého. A on je zmierením za naše hriechy, no, nie len za naše, ale aj za hriechy celého sveta.“ (1Jn 2:1-2) Amen.

Vývoj nabral tragický smer od uznania kresťanstva za štátne náboženstvo. Zavedením učenia trojice sa slová veľkého poverenia z Matúša 28:19 zmenili na frázu, totiž „v mene Otca, Syna a Svätého Ducha”, čo je Biblii úplne cudzie. V skutočnosti Písmo svedčí o novozákonnom zmluvnom mene, v ktorom sa Boh sám zjavil ako Otec v Synovi a skrze Svätého Ducha a do ktorého máme byť pokrstení. Pre Cirkev Ježiša Krista až dodnes zostáva platným: „A všetko, čokoľvek robíte slovom alebo skutkom, všetko robte v mene Pána Ježiša ďakujúc Bohu a Otcovi skrze Neho.“ (Kol 3:17)

Ako ďalšie bolo od Židov vyžadované uznanie „trojjedinosti“. Oni však v žiadnom prípade nemohli prijať učenie, že Boh je stvorený z troch osôb, pretože už prvé prikázanie zaznelo z úst Božích: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egyptskej zeme, z domu sluhov. Nebudeš mať iných bohov predo Mnou. Neučiníš si rytiny ani nijakej podoby tých vecí, ktoré sú hore na nebi, ani tých, ktoré sú dole na zemi, ani tých, ktoré sú vo vodách pod zemou.“ (2M 20:2-4) „A teda máš vedieť dnes a vezmeš si to k srdcu, že Hospodin je Boh na nebi hore i na zemi dole a niet iného.“ (5M 4:39)

Zavedenie trojičného vyznania viedlo k prenasledovaniu Židov. Boli zlorečení a označovaní ako vrahovia Krista a Boha. Bolo vyhlasované: „Trest za smrť toho ukrižovaného na nich!“ V roku 321 im bolo zakázané dodržiavať sobotu a bolo im prikázané svätiť nedeľu; synagógy boli zmenené na stajne.

Obrovský rozdiel medzi Cirkvou Ježiša Krista a ľuďmi založenou štátnou cirkvou je zrejmý aj z nasledujúceho vysvetlenia zaznamenaného v cirkevných dejinách: „Pápež a cisár ako nosiči kresťanského svetového poriadku“ (Veľké ilustrované dejiny cirkvi, s. 74). „V jeho (pápežovej) moci sú dva meče, totiž duchovný a svetský – ako učí evanjelium (Lk 22:38) … Takže oba meče patria k plnej moci cirkvi, duchovný i svetský. Ten prvý je však ovládaný cirkvou a druhý cirkvou usmerňovaný: prvý je v rukách kňaza a druhý v rukách kráľov a vojakov, ale v poverení a s povolením kňazov.“ (Veľké ilustrované dejiny cirkvi, s. 94)

Predstavte si toto absolútne zaslepenie: dva meče, ktoré muž niesol so sebou (Lk 22:36-48), zmienené v spojení s utrpením Krista, boli zneužité ako ospravedlnenie uplatňovania moci. Ako bolo možné, že na základe toho bolo rozhodnuté, že cirkev vraj dostala dva meče, totiž duchovný a pozemský? V tejto súvislosti sám Spasiteľ učinil výrok, že bude popravený ako priestupník zákona: „Lebo hovorím vám, že ešte sa to musí naplniť na mne, čo je napísané: A počítaný bol s bezbožnými. Lebo to, čo je napísané o mne, má koniec.“ (v. 37)

Cirkev Ježiša Krista dostala len „meč Ducha“ ako symbol Božieho Slova: „A vezmite aj prilbu spasenia i meč Ducha, ktorým je Slovo Božie…“ (Ef 6:17) Nikdy však nie pozemský meč! Cirkev Ježiša Krista nikdy neprenasledovala iných, nie, ale ona sama bola prenasledovaná, ako to dokazuje história. Apoštolom Pán povedal: „Pamätajte na Slovo, ktoré som vám povedal, že sluha nie je väčší ako jeho pán. Ak mňa prenasledovali, budú aj vás prenasledovať. Ak moje Slovo zachovali, zachovajú aj vaše.“ (Jn 15:20) Náš Spasiteľ k desiatim prikázaniam pridal ešte jedno: „Nové prikázanie vám dávam – aby ste sa milovali navzájom; tak ako som vás miloval, aby ste sa aj vy tak milovali navzájom.“ (Jn 13:34)

Učením „o dvoch mečoch“ zbavila cirkev platnosti prikázanie „Nezabiješ“ a učinila zo zabíjania prikázanie. Pápeži použili svetský meč a všetci tí, ktorí sa im nepodriadili, boli usmrtení. Ktokoľvek chce o tom vedieť viac, stačí, aby čítal reč pápeža Urbana II. z Clairmontu 27. novembra 1095, v ktorej vyzval križiakov, aby zabíjali nepriateľov. Križiakom bolo zaručené odpustenie ich hriechov a úplná beztrestnosť za ich činy. Keď ich légie v roku 1099 dobyli Jeruzalem, zavraždili desiatky tisíc židov, moslimov a ďalších. V siedmich krížových výpravách medzi rokmi 1095 až 1272 boli zavraždené milióny ľudí. Vynucované pokresťančovanie, inkvizícia, prenasledovanie ľudí inej viery, upaľovanie bosoriek, dokonca usmrcovanie tisícov hugenotov vo Francúzsku počas jednej noci, totiž z 23. na 24. augusta 1572, to všetko sa stalo „pre česť svätej Trojice”, „v mene Otca, Syna a Svätého Ducha”.

Hlas mocne volá: Počas všetkých vekov boli taktiež duchovné prebudenia. Tí, ktorí skutočne verili podľa Svätého Písma, boli vždy v nebezpečenstve prenasledovania cirkvou a často boli vystavení smrti, či už to bolo Albisriedenské či Waldenské hnutie, katarovia, českí bratia alebo iní. I Ján Hus, pre ktorého sa stalo Božie Slovo veľmi cenné, bol 6. júla 1415 za smiechu otcov koncilu upálený v Kostnici (Konstanz). Zem bola spitá krvou mučeníkov. Miera viny, ktorú na seba uvalili rímski pápeži, je neporovnateľná naozaj s ničím. „A našla sa v ňom krv prorokov a svätých a všetkých pobitých na zemi.“ (Zj 18:24) Pri poslednom súde budú odsúdení pred očami tých, ktorých v obrovských množstvách zavraždili.

Tartalom 1 2 3 4 5 6 7