Obežník Marec 2013
/ Ewald Frank
Langue: slovaque
Other languages
2. Prijatie a odmietnutie
V liste Rimanom v kapitolách 9, 10 a 11 osvetľuje Pavol skutočnosť, že Izrael, vyvolený ľud, odmietol to, čo Boh zasľúbil, a pokračuje pohľadom na národy:
„A Izaiáš sa odvažuje a hovorí: Nájdený som od tých, ktorí ma nehľadali, zjavený som tým, ktorí sa po Mne nepýtali. Ale o Izraelovi hovorí: Celý deň som vystieral Svoje ruky k ľudu neposlušnému a protirečiacemu.“ (Rimanom 10:20–21, 3. Mojžišova 26, Ezechiel 20)
Izrael protirečil, Izrael ako celok odmietol a zostal v nevere a neposlušnosti. Potom apoštol pokračuje:
„Hovorím teda: Či azda Boh zavrhol Svoj ľud? Nech sa nestane! Lebo veď i ja som Izraelita, zo semena Abrahámovho, z pokolenia Benjaminovho. Nezavrhol Boh Svojho ľudu, ktorý vopred poznal.“ (Rimanom 11:1–2)
Boh Svoj ľud nezavrhol, aj keď Ho Jeho ľud odmietol. On predsa prišiel k tým Svojim a tí Jeho Ho neprijali. Len ten, kto Ho prijal a v Jeho meno uveril, dostáva právo byť dieťaťom Božím (ev. Jána 1:11–12). Až dodnes leží zástera na ich srdciach a len skrze zjavenie Ježiša Krista môže byť odňatá (2. Korintským 3:12–18).
Žijeme na konci času milosti a to, čo sa dialo vtedy s Izraelom, sa teraz deje s Cirkvou z národov:
„Lebo aj nám sa zvestovalo evanjelium ako aj tamtým. Ale tamtým slovo zvesti, ktoré počuli, neosožilo, pretože sa nezjednotilo s vierou tých, ktorí počuli.“ (Židom 4:2, podľa nem. prekladu) Vyvolenie musí každý osobne prijať a žiť v súlade s ním. Pravá viera je ukotvená v zasľúbeniach Božích, len pravá viera vedie k naplneniu. Teraz sa jedná o to, aby sa všetci nechali začleniť do Jeho predurčenej rady.
Za vierou musí nasledovať poslušnosť. To vidíme obzvlášť u Abraháma, keď mal obetovať Izáka (Jakoba 2:21–26 a 1. Mojžišova 22). Abrahám nerobil niečo podľa vlastného uváženia – on poslúchol a učinil, čo mu Pán prikázal. Tak sa stala viera skrze vykonaný skutok ospravedlnením. Presne o to sa jedná pri Jeho vyvolenom národe a tiež s Cirkvou! Viera je bez skutkov, ktoré k nej náležia, mŕtva a je len prázdnym vyznaním úst.
Apoštol Peter pokračuje: „Preto je aj napísané v Písme: Hľa, kladiem na Sione uholný kameň vyvolený, drahocenný, a ten, kto verí naň, nebude zahanbený.“ (1. Petrova 2:6, Žalm 118:22)
Nádherné: Všetci, ktorí svoju dôveru nekladú v seba alebo v nejakého človeka, ale v Neho, ten vzácny Uholný Kameň, budú ako živé kamene vzbudovaní a nebudú nikdy zahanbení: „…i vy sami ste ako živé kamene budovaní v duchovný dom, v sväté kňazstvo, obetovať duchovné obeti, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista…“ (1. Petrova 2:5, podľa nem. prekladu) – a Jeho dom sme my – stĺp a základ pravdy (1. Timoteova 3:15, Židom 3:6).
„Teda vám, ktorí dôverujete, bude k vzácnemu dobru, ale pre neposlušných kameňom, ktorý zavrhli stavitelia, práve ten sa stal uholnou hlavou a kameňom úrazu a skalou pohoršenia, im, ktorí sa urážajú na slove súc neposlušní, na čo sú aj určení.“ (1. Petrova 2:7–8, Izaiáš 28:16, podľa nem. prekladu)
Tu sú jasne rozlíšení praví veriaci, ktorí svoju dôveru zložili v Pána, od tých v Jeho ľude, ktorí neverili tak, ako hovorí Písmo. Pri prvom príchode Krista duchovní stavitelia zavrhli základný kameň, teraz zavrhujú záverečný kameň (Zachariáš 4:7, Skutky 4:11). Náš Pán a Spasiteľ je ten Prvý a ten Posledný. On je Alfa a Omega, Základný i Záverečný Kameň.
Aby mohol každý sám seba skúsiť a zistiť, či náleží k pravým veriacim, vyvoleným a predurčeným, alebo k tým, ktorí sa pohoršia na Jeho Slove, ktoré Boh pre náš čas zasľúbil, mal by byť ešte raz prečítaný zodpovedajúci verš: „…im, ktorí sa na ňom urážajú, súc Slovu neposlušní, na čo sú aj určení.“ (1. Petrova 2:8, podľa nem. prekladu) To bolí, ale je to tak. Vždy sa jedná o zasľúbené Slovo hodiny a o to, čo Boh práve teraz koná. Kto to neprijíma a neverí, je určený k tomu zostať v neposlušnosti a v nevere, pohoršiť sa na tom a byť zatratený.
Pre jedných je On kameňom spásy, pre iných kameňom urážky. Kto Bohu neverí, pohoršuje sa na Ňom v neposlušnosti proti Slovu. A kto to môže pochopiť: aj tu je hovorené o predurčení. Vždy, keď prišiel čas naplnenia, všetci vyvolení uverili, poznali čas a hodinu a boli účastní toho, čo Boh konal. Na nich sa vzťahovalo: „Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud, určený byť Božím vlastníctvom, aby ste zvestovali cnosti toho, ktorý vás povolal zo tmy do svojho predivného svetla, ktorí ste kedysi neboli ani ľudom, ale teraz ste ľud Boží; ktorí ste neboli dostali milosrdenstva, ale teraz ste dostali milosrdenstvo.“ (1. Petrova 2:9–10)
Pavol, ktorý mal na základe Božieho povolania priamu zodpovednosť, sa predstavil ako „Pavel, sluha Boží a apoštol Ježiša Krista pre vieru vyvolených Božích a pre poznanie pravdy, ktorá je osvedčená skrze pobožné putovanie…“ (Títa 1:1, podľa nem. prekladu)
Apoštol ukazuje, aké dôležité je veriť pravde, a aké dôsledky má naša nevera v pravdu: „…a s každým zvodom neprávosti medzi tými, ktorí hynú, pretože si neprivlastnili lásku k pravde, aby boli spasení; a preto im Boh pošle mocné pôsobenie bludu, aby uverili lži…“ (2. Tesaloničanom 2:10–11) Božia láska k Slovu je podmienkou toho, že nám bude zjavené a že zostaneme ušetrení od každej lži. Potom apoštol adresuje pravým veriacim to, čo ja tiež vzťahujem na všetkých, ktorí teraz v pravde veria: „Ale my sme podlžní ďakovať vždycky Bohu za vás, bratia, milovaní Pánom, pretože si vás Boh vyvolil od počiatku k spaseniu skrze Duchom vypôsobené posvätenie a skrze vieru v pravdu…“ (verš 13, podľa nem. prekladu)
V liste Timoteovi píše muž Boží: „Ale Duch hovorí výslovne, že v neskorších časoch odstúpia niektorí od viery, ktorí budú počúvať bludných duchov a učenia démonov…“ (1. Timoteova 4:1)
My sme predsa prišli do posledného času a vidíme, že sa toto Slovo napĺňa. Tak iste, ako každé pravé učenie pochádza od Boha, prichádza každé falošné učenie od bludných duchov, áno, od démonov. Len Duch pravdy vedie do každej pravdy (ev. Jána 16:13). A len „…všetci, ktorí sú vedení Duchom Božím, tí sú synmi Božími.“ (Rimanom 8:14)
Potom ukazuje svojmu spolupracovníkovi – a dnes nám všetkým – podmienku, ako byť „…dobrým služobníkom Ježiša Krista, kŕmeným slovami viery a dobrého učenia, ktoré si doteraz nasledoval.“ (1. Timoteovi 4:6b, Izaiáš 28:17)
Apoštol ďalej napomína: „Maj pozor na seba i na učenie, zotrvávaj v tom. Lebo keď to budeš robiť, zachrániš aj seba aj tých, ktorí ťa počúvajú.“ (verš 16) Amen.
„To uč a dôrazne pripomínaj: Ak niekto inak učí a nedrží sa zdravých slov nášho Pána Ježiša Krista a učenia, ktoré slúži k pobožnosti, je zaslepený nadutosťou a skutočne nerozumie ničomu…“ (1. Timoteova 6:3–4, podľa nem. prekladu)
Syn človeka hovorí: „Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal. Ak niekto chce činiť Jeho vôľu, ten bude vedieť o tom učení, či je z Boha, a či Ja hovorím sám od seba.“ (ev. Jána 7:16–17). To isté môže povedať každý pravý poslaný Pánov. Najprv musíme byť pripravení vôľu Božiu konať, až potom nám bude zjavená. Povstalý Pán najprv vyučoval 40 dní Svojich apoštolov (Skutky 1:1–5) a potom im prikázal: „…učte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal!“ (ev. Matúša 28:20) V Biblii zdokumentované učenie apoštolov je učením Krista a platí až do konca ako to jediné pravé učenie (Skutky 2:42).
Aj to, čo píše apoštol Ján, musíme brať veľmi vážne: „…že niktorá lož nie je z pravdy.“ (1. Jánova 2:21) O pravých veriacich čítame: „…pre pravdu, ktorá zostáva v nás, a bude s nami na veky.“ (2. Jánova 1:2). K tomu hovoríme: Amen!
Pavol píše v 2. Timoteovi v 3. kapitole o tom, čo sa bude diať v poslednom čase: „A ako čo Jannes a Jambres sa postavili proti Mojžišovi, tak sa aj títo stavajú proti pravde, ľudia skazení na mysli, nedokázaní čo do viery.“ (2. Timoteova 3:8) Áno, oni vždy vystupujú proti tomu, ktorého Pán povolal k tomu zvestovať absolútnu pravdu v spojení so spásnymi dejinami. Sú to ľudia narušenej mysle. K tomu musí byť povedané, že každé pravé učenie dáva zmysel a každé falošné učenie je nezmyselné.
Z čias Mojžiša máme v 4. Mojžišovej v 16. kapitole správu, že práve z kmeňa Léviho, ktorý Boh vyvolil k službe v chráme, vystúpil proti Mojžišovi opovrhovač Kóre. Tento Levita v sebe nechal vzrásť závisť, hľadel na povolaného Božieho muža Mojžiša opovržlivo a myslel si, že si Mojžiš nárokoval pre seba príliš veľa. A hľa, rýchlo sa okolo neho zhromaždila skupina. Áno, potom však o tomto Kórem, ktorý jedinečné poslanie Mojžiša nerešpektoval, hovoril Boh a vyslovil proti nemu rozsudok a učinil mu koniec spolu s celou jeho skupinou. Prečo bol tento príklad pre nás zaznamenaný? Ako výstraha. (2. Timoteova 3:16)
Veriacim zvesti konečného času neškodia falošní proroci a kristovia, ktorí všade vystupujú, ale mužovia, ktorí „…aj z vás samých povstanú, ktorí budú hovoriť prevrátené veci, aby tiahli učeníkov za sebou.“ (Skutky 20:30) Oni kladú nárok, že sú skrze službu zvestovateľa vyvedení von, ale potom sa tak ako Dátan a Kóre osamostatňujú a tvoria skupiny, ktoré veria svojim zvláštnym zjaveniam. List Júdov o nich hovorí: „To sú tí, ktorí spôsobujú rozdelenia…“ Ale každá služba, ktorú ustanovil Boh, slúži k budovaniu Cirkvi (Efezským 4:11–16).
Áno, ak by to bolo možné, tak by boli šikovne prezentovaným bludom zvedení aj vyvolení. Ale Bohu buď vďaka, že to nie je možné. Vyvolení rozpoznajú náboženský podvod a zostávajú v Slove a v Cirkvi.
Ako v dňoch Eliáša pozostalo sedem tisíc z Izraela a nesklonilo svoje kolená pred Baálom, tak hovorí Boží muž v liste Rimanom 11:5: „Takto sa teda stalo, že i v terajšom čase je zostatok podľa vyvolenia milosti.“ Amen.
Len vyvolení sú Nevestou Baránka, ktorá bude pri návrate Krista vzatá do slávy. Sú to múdre panny, ktoré sú pripravené a vojdú na svadobnú hostinu (ev. Matúša 25:10, Zjavenie 19:7). Pre nich platí blahoslavenie: „Ale vaše oči sú blahoslavené, že vidia, a vaše uši, že čujú.“ (ev. Matúša 13:16) Ich oči vidia, ich uši počujú, ich srdcia veria, poznávajú deň milostivého navštívenia Božieho. Pri nich sa plní všetkých deväť blahoslavenstiev, oni sú čistého srdca a uvidia Boha (ev. Matúša 5:3–12). Ako vyvolení zostávajú v Slove a odkladajú každý výklad. Zostávajú v milosti a láske, putujú po cestách Božích a počúvajú len na to, čo Duch Boží hovorí v Cirkvi skrze Slovo Božie.