Obežný dopis December 2007
/ Ewald Frank
nyelv : Szlovák
Más nyelvek
2. Cieľ pred očami
Našou hlavnou témou je a zostáva príchod Ježiša Krista a s tým spojené vyvolanie a príprava cirkvi-nevesty na stretnutie s nebeským ženíchom. Predpokladom je plný súhlas s Bohom a Božím Slovom pod priamym vedením Ducha Božieho. Úplne na záver musia a budú všetci praví veriaci jedno srdce a jedna duša ako na počiatku (Skutky apoštolov 4.32). V pravej cirkvi-neveste nemôžu byť na záver ani cudzie učenia ani falošní bratia.
Ako už bolo často povedané, je potrebné aj teraz zopakovať: Každé učenie a prax v cirkvi Ježiša Krista musí a bude súhlasiť so Slovom Božím. Posledný krst sa takisto uskutoční v mene Pána Ježiša Krista, ako to bolo prikázané pri prvom v letničný deň (Skutky apoštolov 2.38-41). Pracirkev z apoštolských časov zostáva v učení aj praxi jediným platným vzorom.
Je známe, že sa všetky denominácie a slobodné cirkvi odvolávajú na Bibliu, a predsa majú svoje vlastné učenia a náboženské tradície. Zjednotenie náboženstiev v ekuménii je v skutočnosti zjednocovanie s Rímom. Pre cirkev Ježiša Krista ale platí skutočne len to evanjelium, ktoré vyšlo z Jeruzalema a je dosvedčené v Svätom Písme.
Čo sa návratu nášho Pána týka, tak Spasiteľ príde najprv v súvislosti s nevestou – ako Ženích, ako to stojí napísané v ev. Matúša 25: “Hľa, ženích ide! “ a ako to sám zasľúbil: “...vám idem prihotoviť miesto...prídem zase a poberiem si vás k sebe,...” (ev. Jána 14.1-3). Tu nehovorí o zvesti, učení alebo zjavení, ale sám o sebe ako Ženíchovi našich duší, ktorý prichádza tak, ako je to v 1. Tesalonickým 4.13-17 a v Skutkoch apoštolov 1.11 úplne jasne napísané. Potom s Ním vojdú múdre panny, ktoré sú pripravené, na svadobnú večeru (ev. Matúša 25.1-10, Zjavenie 19.6-10). To bude absolútna realita.
Keď sa jedná o časový bod, čítame v Svätom Písme: “Ale o tom dni a o tej hodine nevie nikto...” (ev. Matúša 24.36). Takže nie je reč o časovom úseku rokov, ale úplne zreteľne o “dni” a “hodine”. Podľa 1. Korintským 15.52 sa to dokonca stane “v okamihu”!
“Vtedy budú dvaja na poli... dve budú mlieť vo mlyne... dvaja na jednej posteli; jeden bude vzatý a druhý zanechaný.” (ev. Matúša 24.37-41, ev. Lukáša 17.34-37).
Vždy znova a znova odkazoval apoštol na to, aby zostávali neochvejne až ku “dňu nášho Pána” (1. Korintským 1.7-8, 2. Korintským 1.14, Filipänom 1.6, 2.16). Svojho spolupracovníka Timotea apoštol dôrazne napomínal: “...aby si zachoval seba čo do toho prikázania nepoškvrneného a bezúhonného až do zjavenia sa (parousia*) nášho Pána Ježiša Krista.” (1. Timoteovi 6.13-14).
* parousia, v gréčtine znamená: osobne prísť, byť telesne, fyzicky prítomný. Toto slovo je použité v Novom zákone 15 krát v súvislosti s návratom Krista.
Podľa ev. Matúša 24 sa posadil náš Pán na hore Olivovej a odpovedal na otázky Svojich učeníkov: “Povedz nám, kedy to bude, a čo bude znamením tvojho príchodu (parousia) a skonania sveta?” Aby nás varoval pred podvodom, povedal náš Pán: “Hľaďte, aby vás niekto nezviedol! ...a povstanú aj mnohí falošní proroci a zvedú mnohých... Vtedy keby vám niekto povedal: Hľa, tu je Kristus! alebo: Tu! neverte! ... Lebo ako vychádza blesk od východu a ukazuje sa až na západ, tak bude aj príchod (parousia) Syna človeka.” Amen! Amen!
Apoštol Pavol sa touto témou vo svojich listoch zborom opakovane zaoberal, obzvlášť obšírne sa tomu venoval pod vedením Ducha Svätého v 1. Tesalonickým 4. Ako o prvé mu išlo o to, aby si títo milí bratia nerobili žiadne starosti nad v Kristu zosnulými. Zdôrazňoval: “Lebo ak veríme, že Ježiš zomrel i vstal z mŕtvych, tak i Bôh tých, ktorí zosnuli, skrze Ježiša privedie s ním.” (v. 13-14).
Tak, ako pri vzkriesení Ježiša Krista podľa ev. Matúša 27.45-54 starozákonní svätí vystúpili a ukázali sa mnohým vo svätom meste, tak povstanú pri Jeho návrate tí v Kristu zosnulí, a my, ktorí žijeme a ponechaní budeme, budeme premenení a s nimi budeme vytrhnutí k Pánu (1. Tesalonickým 4.17). Aj to bude realita!
V 15. verši kladie apoštol dôraz na to, že on neodovzdal veriacim svoj vlastný názor, ale zdôrazňuje to “tak hovorí Pán” - “Lebo to vám hovoríme slovom Pánovým, že my živí, ponechaní do príchodu (parousia) Pánovho, istotne nepredstihneme tých, ktorí zosnuli.” Jasnejšie to nemohlo byť povedané! Potom prichádza hlavný výrok: “Lebo sám Pán...” (nie zvesť, nie zjavenie, ale Pán sám - ten, ktorý povedal: “Ja sa vrátim a vezmem vás k sebe...”) “...s veliteľským povelom, s hlasom archanjela a s trúbou Božou zostúpi s neba, a mŕtvi v Kristu vstanú najprv...” To bude realita. Ktokoľvek verí a učí, že Ježiš Kristus už prišiel, je zjavne zvedený duchom klamstva, a zvádza ďalších, pretože chybne vysvetľuje jasné výroky Písma – tak ako to Satan robil od počiatku.
Enoch, siedmy potomok od Adama, je nám príkladom v súvislosti s vytrhnutím: “Vierou bol Enoch prenesený, aby nevidel smrti. A nenašli ho, pretože ho preniesol Bôh. Lebo pred svojím prenesením dostal svedectvo, že sa ľúbi Bohu.” (Židom 11.5). To bola viera vo forme zjavenia, ktorá vyústila v realite. U Enocha bolo všetko realitou, jeho viera, Božie zaľúbenie na ňom a následne aj jeho vytrhnutie. Takisto máme aj my zostať vo viere a v zjavenej vôli Božej, aby na nás mohlo spočinúť Božie zaľúbenie predtým, ako môžeme mať účasť na vytrhnutí.
Je zaznamenané v evanjeliách, že sa Syn Boží modlil: “...nie moja vôľa, ale tvoja nech sa stane!”. Pri Jeho krste na Neho zostúpil Duch Boží a zaznel hlas Boží: “Toto je ten môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.” (ev. Matúša 3.16-17). Na úplnom počiatku Bôh so zaľúbením pohliadol na Ábela kvôli jeho obeti, ktorú Mu obetoval (1. Mojžišova 4.4). Jediný účel rôznych obetí, ktoré boli obetované v Starom zákone, bol ten, aby Božie zaľúbenie mohlo spočinúť na Jeho ľude (3. Mojžišova 1.3, 3. Mojžišova 19.5, 3. Mojžišova 22.2). Napriek všetkým požehnaniam daných ľudu izraelskému počas 40 rokov putovania na púšti, napriek všetkým obetiam, ktoré obetovali, bol nad Izraelom vyslovený smutný verdikt: “Ale vo väčšine z nich sa nezaľúbilo Bohu...” (1. Korintským 10.5).
Skrze proroka Samuela nám Bôh oznamuje dôležitosť poslušnosti, “Či azda má Hospodin takú záľubu v zápalných a v iných obetiach bitných, ako aby niekto poslúchal na hlas Hospodinov? Hľa, poslúchať je lepšie ako obetovať a pozorovať na slovo Hospodinovo ako donášať tuk baranov.” (1. Samuelova 15.22).
Na hore premenenia znova zaznel z nadprirodzeného oblaku hlas Boží: “Toto je ten môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo. Toho počúvajte!” (evanjelium Matúša 17.5). Všetci synovia a dcéry Božie, ktorí dbajú o to, čo On hovorí, sa nechajú pokrstiť vo vode a prijmú krst Svätým Duchom, kráčajú vo vôli Božej a Bôh v nich nachádza zaľúbenie, pretože sú predurčení podľa ľúbosti Jeho vôle (Efezským 1.5). Enoch kráčal s Bohom, Bôh v ňom našiel zaľúbenie, bol vzatý do slávy a viac ho nebolo na zemi. Tak to bude so všetkými, ktorí budú mať účasť na prvom vzkriesení a vytrhnutí. Tí, ktorí zosnuli v Kristu, vstanú najprv a tí, čo budú ponechaní živí v Kristu, budú premenení a spolu budeme vzatí v oblaku, aby sme sa stretli s Pánom v povetrí (1. Tesalonickým 4.13-18). Takto je to napísané, takto tomu veríme, a tak sa to stane.
Predtým, ako bol Eliáš vzatý, povedal Elizeovi: “Žiadaj, čo ti mám učiniť, prv ako budem vzatý od teba. A Elizeus povedal: Nech je, prosím, dvojnásobný diel tvojho ducha na mne. Na to mu riekol: Ťažkú vec si žiadal; ale ak ma uvidíš, keď budem vzatý od teba, nech ti je tak...” (2. Kráľov 2.9-10). Či to bol Enoch alebo Eliáš, ktokoľvek bol vzatý do slávy, nebolo ho viac na zemi.
V evanjeliu Lukáša 24.50-53 čítame: “Potom ich vyviedol von až do Betánie a pozdvihnúc svoje ruky dal im požehnanie. A stalo sa v tom, keď ich žehnal, že sa bral preč od nich a vznášal sa hore do neba.” Ježiš Kristus, náš Pán a Spasiteľ, bol pred očami učeníkov telesne vzatý do nebies, kým im žehnal. Porušiteľné telo bolo uložené do hrobu, ale neporušiteľné vstalo z mŕtvych. Po svojom zmŕtvychvstaní náš Pán povedal: “Vidzte moje ruky i moje nohy, že som ja sám, ten istý. Dotýkajte sa ma a vidzte, lebo duch nemá tela a kostí, a ako vidíte, že ja mám.” (ev. Lukáša 24.39).
Svojim vlastným sa zjavil v telesnej podobe, jedol a pil so Svojimi učeníkmi tak ako to robil pred ukrižovaním (ev. Jána 21, Skutky apoštolov 10.42-43). Takéto telo vzkriesenia budeme mať my a taktiež svätí zo Starého a Nového zákona, keď budeme mať spolu účasť na svadobnej hostine Baránka. Telesné vytrhnutie Enocha bola realita. Telesné vytrhnutie Eliáša bola realita. Telesné nanebovstúpenie nášho Pána a Spasiteľa bola realita. A tak isto Jeho telesný návrat a telesné zmŕtvychvstanie tých, ktorí zomreli v Kristu, naša telesná premena a vytrhnutie bude absolútna realita. Ktokoľvek zduchovňuje návrat Krista, musí byť pripravený počuť nasledovný verdikt, pretože tak hovorí Pán: “Lebo mnohí bludári vyšli do sveta, ktorí nevyznávajú Ježiša Krista, prišlého v tele. To je ten bludár a antikrist.” (2. Jána 1.7).
Apoštol Pavol nás o tomto dopredu informoval: “Hľa, tajomstvo vám hovorím. Všetci nezosneme, ale všetci budeme premenení, razom, v okamihu, pri zatrúbení poslednej trúby. Lebo zatrúbi, a mŕtvi vstanú neporušiteľní, a my budeme premenení.” (1. Korintským 15.39-58).
Ktokoľvek učí, že Ježiš Kristus údajne už opustil trón milosti a postupne zostupuje od času otvorenia pečatí v roku 1963, sa veľmi mýli. Niektoré výroky br. Branhama sú zle pochopené a nesprávne zaradené, čím je pravé učenie Svätého Písma znevažujúco pošliapavané. Biblia nám nesvedčí o nijakom “zjavení siedmych hromov”, nehovorí o duchovnom, netelesnom “príchode (parousia)”. Ktokoľvek neverí, nevyznáva a neučí, že Ježiš Kristus sa zjaví v telesnej podobe, keď sa vráti, je podľa posúdenia Svätého Písma zvodca a antikrist. Ak by sa trón milosti už v roku 1963 premenil na trón súdu, tak by bolo už navždy príliš neskoro, už by nebolo viac odpustenia ani zmierenia. Kde by potom ostali tí, ktorí sa narodili a uverili po roku 1963? Kristus je ešte stále náš Prímluvca u Otca (1. Jána 2.1-2) a krv Baránka, ktorú Kristus ako najvyšší kňaz vzal so sebou, keď vstúpil do nebeskej svätyne, je stále na tróne milosti (Židom 9.11-14). On je Prostredníkom Novej zmluvy (Židom 9.15-22). Teraz je čas, keď nebeský Ženích zjavuje Svoje najhlbšie tajomstvá Svojej pozemskej neveste. Amen.
Brat Branham povedal: “...pokiaľ je krv na tróne milosti, znamená to, že zomrelo niečo, čo zdržuje súd Boží. Ale keď bude cirkev vytrhnutá, trón milosti sa premení na trón súdu.” (8. 1. 1961, Jeffersonville). Amen!
Taktiež povedal: “Potom bude prihováranie skončené. Zostúpi z trónu a už nebude krv na tróne milosti, a vtedy sa to stane čím? Trónom súdu.” (21. 3. 1963, Jeffersonville).
Musí to byť ešte raz jasne povedané: Ktokoľvek neučí tak, ako je nám to dosvedčené v Biblii, a nemá to v nej ukotvené na najmenej dvoch alebo troch miestach Písma, následne učí nesprávne. To isté sa týka výrokov brata Branhama, keď sú vytrhnuté zo súvislosti, a potom dokonca prezentované v protiklade k svedectvu Slova Božieho. Apoštol Peter nám už vtedy povedal, že sú v Svätých Písmach veci, a obzvlášť v listoch Pavla, ktoré sú “...ťažko pochopiteľné veci, ktoré neučení a neupevnení prekrúcajú ako aj ostatné písma na svoje vlastné zatratenie.” (2. Petra 3.14-18). Toto sa deje od počiatku, tvorí sa iné evanjelium, ktoré je nevyhnutne pod kliatbou (Galatským 1). Apoštol Pavol nás ďalej varuje, že povstanú muži, ktorí budú zvestovať iné evanjelium, kázať iného Ježiša, pretože sú pod vplyvom iného ducha (2. Korintským 11). Knihou na overenie správnosti akéhokoľvek učenia bolo a stále je jedine Sväté Písmo.
V našom čase nikto nezdôrazňoval dôležitosť Božieho Slova viac ako brat Branham. A nikto iný ho nekázal a neučil tak jasne a verne ako on. Nasledujúci výrok, ktorý brat Branham povedal 6. marca 1947 v meste Phoenix v Arizone, opakoval podobným spôsobom v mnohých svojich kázaniach. Mal by nám pomôcť uvedomiť si vážnosť veci a mali by sme si ho zobrať k srdcu.
“Každé učenie a všetko ostatné z Biblie, čo máme v cirkvi, musí byť založené na Slove Božom, musí vychádzať zo Slova. Nielen jedno miesto, ale od 1. Mojžišovej až po Zjavenie to musí súhlasiť, pretože my nemôžeme založiť naše myšlienky na jednom malom mieste Písma. Pretože Biblia hovorí: Na ústach dvoch alebo troch svedkov nech je založené každé slovo.” (5. Mojžišova 17.6, 19.15, ev. Matúša 18.16, 2. Korintským 13.1, 1. Timoteovi 5.19, Židom 10.28).
Niekto sa môže odvolávať na jeden výrok aj sto krát a dokonca zdôrazňovať “Ježiš povedal...” - ako napríklad to veľké poverenie o vodnom krste v ev. Matúša 28.19, “Choďte a učte všetky národy...” - ale ak si niekto neoverí, ako bolo toto poverenie vlastne apoštolmi vykonávané a nepreverí si to na základe dvoch alebo viacerých svedkov (ako Skutky apoštolov 2.38, 8.16, 10.48, 19.5 a iné), ten nevyhnutne zostáva vo výklade, ktorý sa stal “kresťanskou” - ale určite nie biblickou - trojičnou tradíciou.
Už od záhrady Eden Satan zviedol nielen Evu, ale aj celé ľudstvo skrze svoje výklady Slova Božieho. Použil jednotlivé miesta Písma, dokonca keď pokúšal nášho Pána (ev. Matúša 4, ev. Lukáša 4), a vždy ich použil nesprávne. Ježiš mu ale čelil jediným správnym spôsobom odpovedajúc: “Ale je taktiež napísané!”.
Rovnaký postup overovania sa týka aj Zjavenia 10. Tu Pán neprichádza ako ženích (ev. Matúša 25.1-10), ani ako Syn človeka (ev. Matúša 25.31-46), ani so všetkými svätými (1. Tesalonickým 3.13), tu prichádza sám, ako Anjel zmluvy, kladie jednu nohu na zem a druhú na more a skríkne velikým hlasom, ako keď reve lev. Až potom vydalo sedem hromov svoje hlasy. Aby nikto nikdy nemohol dať mylný výklad, bolo Jánovi prikázané, aby nepísal toho, čo hromy hovorili. “Ó, hlbino bohatstva a múdrosti a známosti Božej!” (Rimanom 11.33).
Správnu súvislosť nachádzame v nasledovných miestach Písma, kde Pán reve.
V Hozeášovi 11.10 čítame, “Pôjdu za Hospodinom; bude revať ako lev, lebo on bude revať, a strachom sa trasúc prídu synovia od mora, od západu...”. V Joelovi 4 takisto nachádzame kľúčové slovo “revať”: “A Hospodin bude revať zo Siona a z Jeruzalema vydá svoj hlas, - nie z Arizony -, a budú sa chvieť nebesia i zem, ale Hospodin je útočišťom svojmu ľudu a pevnosťou synom Izraelovým.” Amen.
“A povedal...” - nie výklad, ale ON povedal! - “...Hospodin bude revať zo Siona...” - nie z New Yorku alebo odinakiaľ - “... z Jeruzalema vydá svoj hlas...” (Ámos 1.2).
Tieto biblické miesta patria k rovnakej téme a nesporne ukazujú mesto Jeruzalem, horu Sion a ľud izraelský. Ďalej poukazujú na to, kedy a v akej súvislosti bude Zjavenie 10 v skutočnosti naplnené. Ktorý človek na zemi by si trúfol zaprieť svedectvo viacerých svedkov v Písme?
28. februára 1963 sa Pán zjavil bratovi Branhamovi na Sunset Mountain v Arizone v nadprirodzenom oblaku, ktorý sa vznášal 35 kilometrov nad zemou. V tom čase zaznelo sedem mocných hromov a celá oblasť sa otriasla. Potom brat Branham vzhliadol hore a uvidel oblak. Také bolo jeho svedectvo, dokonca sedem krát udrel päsťou na kazateľnicu, keď v zhromaždení popisoval toto veľké prežitie. Tam bolo bratovi Branhamovi povedané o blížiacom sa otvorení siedmych pečatí.
V Zjavení 10 taktiež čítame o prísahe: “...prisahal na živého na veky vekov...”. Daniel 12.6-7 taktiež spoľahlivo ukazuje správnu súvislosť pre Zjavenie 10. Tu nachádzame rovnaké slová: “...a prisahal na živého na veky vekov...” - potom je hovorené o určenom čase - že to bude na “...čas, časy a pol času...” Od okamihu tejto prísahy, ktorá nastane v strede sedemdesiateho Danielovho týždňa, zostáva do nastolenia vlády Krista len tri a pol roka, ako je to oznámené v Zjavení 11.15 siedmou trúbou: “Kráľovstvá sveta sa stali kráľovstvami nášho Pána a jeho Krista, a bude kraľovať na veky vekov.”.
Počas prvých tri a pol roka posledného Danielovho týždňa, ktorý začína hneď po vytrhnutí, budú v Jeruzaleme konať službu dvaja proroci (Zjavenie 11). Počas posledných tri a pol roka kraľuje antikrist a začne brutálne prenasledovanie (Zjavenie 13.5-7). Prorok Daniel nám povedal toto: “A budú vydaní do jeho ruky až do času a čias a do polovice času... A kráľovstvo, panstvo a veličenstvo kráľovstiev pod všetkými nebesiami bude dané ľudu svätých Najvyšších; jeho kráľovstvo je večným kráľovstvom, a všetky panstvá budú jemu slúžiť a poslúchať ho.” (Daniel 7.25-27). Dokonalá harmónia medzi Starým a Novým zákonom je premáhajúca!
Potom bude tajomstvo Božie dokonané (Zjavenie 10.7) tak, ako zjavil svojim služobníkom, prorokom. Toto tajomstvo bolo zjavené cirkvi už od počiatku (1. Timoteovi 3.16), ale v tomto určitom čase bude oznámené Izraelu: “...cieľom pravého poznania tajomstva Boha a Otca a Krista, v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a známosti.” (Kolosenským 2.3). Pod priamym vedením Svätého Ducha môžeme takto pokračovať s každým učením a témou, ktoré sú predmetom diskusie, a vždy sa odvolať na dvoch a viac svedkov, totiž na biblické miesta.