Свободная народная Миссия

Исисус Христос вчера и сегодня и во веки Тот же. Евр.13:8

Язык:

Другие страны




Chceme sa zaoberať najdôležitejšou témou, aká existuje. Mala by vlastne zaujímať každého človeka. Ľahostajnosť sa môže stať osudnou. Každý vie, že existujú rôzne náboženstvá. Musíme sa však spýtať: existuje to pravé? Všetky kladú nárok, že sú správne. Je však pochopiteľné, že ak ide o náboženstvo, je rozšírená skepsa. Ľudia sa odvracajú od náboženských vyznaní a nechceli by mať nič spoločné ani s Bohom. Všeobecne totiž panuje názor, že Boh a náboženstvo patria k sebe. 

Napriek tomu existujú ľudia, ktorí v tichosti premýšľajú o tom, či predsa len neexistuje živý Boh, ktorý sa o nás stará. Ako sa však vyznať vo všetkých tých náboženských smeroch? Kto môže dať záväznú odpoveď na otvorené otázky? Alebo je skutočne všetko podvod? Majú pravdu hinduisti? Majú pravdu moslimovia? Alebo budhisti? Vstal niektorý z tých náboženských zakladateľov z mŕtvych? Až dodnes ľudstvo počulo len o vzkriesení toho Jedného. Všetci ostatní boli pochovaní spolu so svojimi učeniami.

To pravé môže prísť len z toho pravdivého. Založil On niekedy nejaké náboženstvo? Ak áno, tak kedy, kde a aké? Ak nie, tak potom žiadne nemá právo sa na Neho odvolávať. Každý človek sa nielenže môže mýliť, ale sa aj skutočne mýli. Preto sa môžeme na zakladateľov náboženstiev a cirkevných vodcov spoľahnúť práve tak málo, ako sami na seba. Ak aj nehľadíme na ostatné známe svetové náboženstvá, len v samotnom kresťanstve existuje niekoľko stoviek rozličných cirkevných združení. Každé z nich má zvláštne učenie a svojim vlastným spôsobom prináša svojim členom spásu. Samozrejme, žiadnu náboženskú inštitúciu nesmieme obviňovať, že úmyselne klame ľudí. Ale skutočnosť, že existuje toľko duchovných hnutí, nás núti k zamysleniu.

Každý človek, ktorý chce dosiahnuť cieľ, sa musí vydať na cestu. Ako ale nájdeme cestu, ktorá nás určite vedie k cieľu, a pravdu, na ktorú sa môžeme absolútne spoľahnúť? Musí existovať nejaká možnosť, ako uprostred všetkého ľudského zmätku odhaliť Božiu stopu. Kto sa môže v tejto osvietenej dobe slepo zveriť nejakej viere? Prehlásiť niečo za božské nestačí, je k tomu potrebné potvrdenie zhora! Každý by mal použiť svoje právo duchovne sa orientovať. Ide predsa o viac než o tento krátky pozemský život.

Sme určení ku spoločenstvu s nebeským Otcom. Existuje nielen dočasný, ale i večný život. Tak určite, ako existuje fyzické telo, tak určite existuje i telo duchovné. Tak, ako samozrejmý je život na zemi, práve tak je samozrejmý život v nebi. Ten istý Boh stvoril nebo i zem a všetko, čo je v nich. Majestátne stvorenie vydáva mocné svedectvo o Stvoriteľovi.

Mnohí veria, že príslušnosť k organizovanej cirkvi alebo náboženskému spoločenstvu je spojená so spasením. V náboženstvách je toto stanovisko viac alebo menej obhajované. Dávajú všetky len prázdne sľuby?

Kto ide po cintoríne, môže čítať utešujúce nápisy na náhrobkoch: „Tu odpočíva v pokoji…“, „Blahoslavene zosnulý…“, „V Bohu ukrytý…“ Aj úmrtné oznámenia v dennej tlači sa dobre počúvajú: „Blažene zosnul…“, „Bohom povolaný domov…“, „zaopatrený rímskokatolíckymi sviatosťami posledného pomazania zosnul…“ Vzniká dojem, že všetci zosnulí sú u Pána. Ako je to však v skutočnosti? Mali k Nemu vôbec títo zosnulí osobný vzťah?

K pozostalým sú na cintoríne vyslovované potešujúce slová: „Zapáčilo sa Pánovi, aby brata alebo sestru vzal do Svojho kráľovstva…“ V kostole sa potom trúchliacim slávnostne oznámi, že zosnulý nie je v raji, ale v očistci. Nehľadiac na to, že tento pojem je celkom vymyslený a že nie je o ňom ani raz zmienka v Svätom Písme, musí byť predsa vážne položená otázka, čo je teda pravda. Kde je zosnulý v skutočnosti? Je možné, že ľudia sú od svojho narodenia až do svojej smrti držaní v omyle a sú len utešovaní? Po celý život sa im hovorí, že sú spasení, a keď potom zomreli, zrejme svoj cieľ nedosiahli. Nie je náboženstvo predsa len ópiom, ktoré ľudstvo iba upokojuje až do doby, než príde k strašnému prebudeniu?

Rok čo rok ľudia prijímajú spasiteľné sviatosti bez toho, že by skutočne spasenie prijali. Od krstu nemluvniat, cez birmovanie, až k poslednému pomazaniu sú pripravovaní na blaženosť. Po všetkých týchto námahách vychádza smutný konečný výsledok: zomrelý nebol vzatý hore, ale zostúpil dolu.

V tomto odbore nám nikto nemôže podať lepšiu informáciu ako lekári a zdravotné sestry, ktorí vždy znovu prežívajú umieranie ľudí. Bez ohľadu na príslušnosť k náboženskému spoločenstvu, nastáva smrteľný zápas. O zúfalstve umierajúcich väčšinou nikto nevie. Po viere, istote a radosti niet najmenšej stopy. V domnení, že všetko, čo Boh požadoval, bolo vykonané podľa najlepšieho vedomia a svedomia, vyjde najavo, že sa vôbec nejednalo o to, čo vyžaduje Boh, ale o to, čo od svojich členov vyžadujú cirkevné spoločenstvá.

Pretože sa jedná o otázku života a smrti, mal by každý človek sám seba preskúmať. Každý človek, bez ohľadu na rasu alebo národnosť, má právo dozvedieť sa pravdu o Bohu a o sebe. Každý, komu nie je ľahostajný jeho večný osud, je dokonca povinný, na základe Svätého Písma porovnať všetko, čo sa učí a praktizuje. Len to, čo pochádza od Boha, vedie k Pánovi a môže pred Ním obstáť. Kto hovorí: „Mne je to jedno! Nestarám sa, či príde ďalšia potopa alebo skaza. Aj tak pri tom nebudem!“, si neuvedomuje, čo vyslovuje. Biblia je skutočne jediná kniha na zemi, ktorá nás dôverne zoznamuje s Bohom a Jeho zámerom. Obsahuje od začiatku až do konca potvrdené skutočnosti Božie.

Svoj život i svoju smrť by sme mali brať vážne. Nejedná sa o to naháňať žijúcim strach pred smrťou, naopak – má byť ukázaná cesta a cieľ. Viera a dôvera k Bohu a Jeho Slovu musia byť obnovené za každú cenu. Boh je skutočný. Jeho Slovo je nad všetku pochybnosť. Vo všetkých náboženstvách je ľuďom naháňaný strach pred Bohom a súčasne je získavaná dôvera v ľudské, náboženské usporiadanie. Našou úlohou je, aby sme otriasli dôverou ku všetkým náboženstvám a aby sme zase dosiahli vierohodnosť Božiu a Jeho Slova.

Všemohúci má zámer, má s ľudstvom plán. Žiaľ, ľudia vytvorili svoje vlastné plány a zriadili si uprostred Božej ríše vlastné náboženské ríše. Ľudské a Božie stojí v úplnom protiklade. Kto chce mať podiel na večnom Božom pláne, musí vyjsť zo všetkých náboženstiev, ktoré boli v priebehu času vymyslené.

Všemohúci Boh je súčasne vševedúci a pred založením sveta učinil plán s ľudstvom. Neskoršie prerušenie, ktoré nastalo ľudským zlyhaním, neposlušnosťou a prestúpením, nezruší platnosť Jeho večného predsavzatia. Pretože Pán vopred všetko vedel, mohol všetko naplánovať do Svojho zámeru. Božie Slovo je práve tak pravdivé a neomylné ako On sám.

Božia cesta s ľudstvom je jasne opísaná v Jeho Slove. Žiaľ, náboženské podania a tradície ju zatemnili a urobili neschodnou. I keď sú dogmy stovky alebo tisícky rokov staré, zostávajú tým, čím sú: totiž ľuďmi zavedenými poučkami a ničím viac. Nemôžu sa predsa automaticky stať správnymi len preto, že boli vydané náboženskou inštitúciou. Ľudské sa nikdy nestane božským a božské nikdy ľudským. Pravda a lož sa vzájomne vylučujú. Buď máme do činenia s pravdou alebo s omylom. Počiatkom všetkej pravdy je Boh, pôvodcom každého klamstva je satan. Skutočne dokonalým klamstvom je nesprávne podanie pravdy a toho je náboženský svet plný. Akákoľvek teória alebo prax, ktorá nesúhlasí s Písmom Svätým, nikdy nemôže byť božského pôvodu. Slovo Božie obsahuje celkové svedectvo, ktoré Pán odovzdal ľudstvu.

Proroci Starého zákona príchod Mesiáša a tým spasenie Božie ohlasovali; apoštolovia sa stali očitými svedkami naplnenia týchto proroctiev vo Vykupiteľovi a skrze kázanie evanjelia sa teraz Božia milosť ponúka všetkým ľuďom. Bohom potvrdenej skutočnosti môže predsa veriť každý. Medzi prvotnou Cirkvou a dnešným kresťanstvom je veľký rozdiel. Všetko, čo v pôvodnej Cirkvi existovalo, v dnešnej, organizovanej cirkvi, chýba a všetko, čo je v dnešnom etablovanom kresťanstve bežné, v pôvodnej Cirkvi neexistovalo. Porovnanie to objasní.

V prakresťanstve zvestovanie prebiehalo podľa Písma. Apoštolovia boli vyučovaní samým Pánom a stáli pod vedením Ducha Svätého. Kto číta prvé kapitoly Skutkov apoštolov, nahliadne do života prvotnej Cirkvi. Plnosť Ducha a požehnanie Božie v nej boli zjavné! Prví kresťania boli jedno srdce a jedna duša, o všetko sa medzi sebou delili a tvorili jednu veľkú rodinu Božiu. Prvotná Cirkev nebola strnulou organizáciou, ale živým organizmom. Náš Pán povedal: „…zbudujem Svoju Cirkev, a nepremôžu ju ani brány ríše smrti.“  (ev. Matúša 16:18) 

To koná ešte i dnes.

Tak, ako sa Boh zjavil skrze Krista, tak sa zjavil Kristus skrze Svoju Cirkev. To isté zvestovanie – tá istá služba pokračovala. Diali sa veľké divy a znamenia. Neveriaci sa stali veriacimi, posadnutí boli oslobodzovaní a chorí uzdravovaní. Ešte stále všetko súhlasilo, ešte stále bolo pre veriacich Slovo Božie platným meradlom. Zložili svoju dôveru na Pána, ktorého videli počas Jeho služby, počas Jeho utrpenia a umierania i po Jeho vzkriesení. Žili pred Ním život plný ctibázne, pretože spolu s Ním všetko zažili a v Jeho mene sa zhromažďovali.

V prakresťanstve existovali apoštolovia, proroci, pastieri, evanjelisti a učitelia (1. Korintským 12:28, Efezským 4:11). Tieto služby postavil do Svojej Cirkvi Boh. Boli nutné pre duchovné budovanie a navzájom sa dopĺňali. Vtedy ešte nikto nič nevedel o pápežovi, kardináloch, arcibiskupoch, kňazoch, mníchoch alebo mníškach.

Všetky tieto veci, ktoré sú dnes kresťanským svetom považované za samozrejmé, v tej dobe neexistovali.

Podľa vôle Božej mala byť Cirkev Pána pôvodne božským spoločenstvom na zemi. Nikto nemá právo vnášať do nej niečo nebiblické. Skladá sa síce z ľudí so slabosťami a chybami, z omilostených hriešnikov, ktorí sa stali deťmi Božími, avšak jej učenie a prax musí od začiatku až do konca súhlasiť so Slovom Božím. Všetko, čo neobstojí v skúške Slovom teraz, určite nebude môcť obstáť ani pred súdom Božím v posledný deň. Pre biblicky veriaceho človeka teda neexistuje žiadna možnosť prijímať svojvoľne vymyslené a zavedené náuky. Platné vyznanie viery nestojí v katechizme, ale jedine v Písme Svätom.

Apoštoli tiež nemajú nič spoločné so vznikom tzv. Regula veritatis, ktorá bola prehlásená za apoštolské vyznanie viery. Ostatne, na jej konci najskôr stálo len: „…a Ducha Svätého, svätú Cirkev, odpustenie hriechov, tela vzkriesenie. Amen.“ Každú nedeľu teraz milióny vo všetkých denomináciách na celom svete vyslovujú: „Verím v Ducha Svätého, svätú katolícku cirkev, spoločenstvo svätých…“ Toto znenie nepochádza dokonca ani z priamo nadväzujúcej poapoštolskej doby, ale bolo navrhnuté až po koncile v Nicei a v nasledujúcich synodách doplnené. Aby mu bola dodaná vážnosť, odvolali sa neoprávnene na autoritu apoštolov.

Tak isto je to s knihou Didache, ktorá bola nájdená až v roku 1883 v akomsi kláštore, ale svojvoľne datovaná na koniec prvého storočia. S učením dvanástich apoštolov nemá nič spoločné. Na strane 29 napríklad stojí: „Ak si prácou svojich rúk niečo zarobíš, tak máš tiež niečo dať pre vyplatenie svojich hriechov.“ Je to evanjelium? Apoštolovia predsa osobne poznali toho, ktorý naše hriechy odpustil. I dnes by v každom bode povedali to isté ako vtedy. Bolo to spísané, aby sme všetko mohli skúšať. Kto je dnes ešte poslušný Slovu Písma: „Všetko skúste!“ (1. Tesaloničanom 5:21)? Boh si neodporuje. Jeho rozhodnutia sú dokonalé. Všetky zdanlivé protiklady sú v mysliach učencov, nie v Jeho Slove.

Človek, ktorý sa nepozerá skrze náboženské okuliare, sa musí vydesiť, keď vidí, aká odchýlka nastala. Pôvodné vyznanie viery bolo zmenené k nepoznaniu. Káže sa celkom iné evanjelium.

Ak chceme, môžeme všetkým ľuďom počítať k dobru, že to myslia úprimne, avšak tým sa nesprávne nestane správnym. Ak sa jedná o otázky viery a učenia a o prax v Cirkvi, tak o tom sa nerozhoduje na koncile, ale musí platiť to, čo nám bolo zanechané prapôvodnou Cirkvou. O otázkach a problémoch cirkevných organizácií možno na príslušných grémiách diskutovať, ale učenie a prax Krista a apoštolov je už dávno pevne daná. Luther povedal na ríšskom sneme vo Wormse 18. apríla 1521: „Keďže neverím pápežovi ani koncilom, lebo je skutočnosťou, že sa častokrát mýlili a sami seba zamotali do rozporov, tak som, ak nebudem premožený svedectvami Písma a jasnými dôvodmi, premožený mnou uvedenými svedectvami Písma a chytený do Slova Božieho. Odvolať nemôžem a nechcem, pretože jednať proti svedomiu nie je isté ani prospešné. Pomôž mi, Bože! Amen.“

Zaoberáme sa večne platným rozhodnutím všemohúceho Boha s ľudstvom a porovnaním chceme prispieť k objasneniu. Jedná sa o dve v základe odlišné veci, od seba absolútne oddelené. Tá jedna je božská oblasť, tá druhá ľudská. Kto sa priznáva k Bohu, uverí tomu, čo hovorí Božie Slovo, nehľadiac na to, čo bolo vyhlásené na konciloch a synodách. Slovo Božie predsa nie je podriadené premenám času, ale je navždy neodvolateľné.

Každému človeku musí byť zrejmé, že Písmo Sväté obsahuje uzavreté celkové svedectvo Božie. Boh nezabudol absolútne na nič. Až tou mierou, ako sa božské strácalo, bolo dosadzované na jeho miesto ľudské. Všetky rozhodnutia, ktoré boli v priebehu dejín Cirkvi prijaté, sa nikdy nestanú súčasťou božského odkazu, pretože nepatria k pôvodnému učeniu apoštolov a Krista, ktoré stálo na základe prorockého slova.

Vážne napomenutia v Starom i Novom zákone nesmú byť prepočuté ani prehliadnuté. Je písané: „Nepridáte k Slovu, ktoré vám Ja prikazujem, ani neujmete ničoho z neho…“ (5. Mojžišova 4:2) Neskôr povedal Pán farizejom a zákonníkom, ktorí nerozpoznali, čo povedal Mojžiš a proroci, ale nasledovali výklady a ústne tradície: „Tento ľud Ma ctí rtami, ale ich srdce je ďaleko odo Mňa. Lež nadarmo Ma uctievajú učiac učenia, ktoré sú nariadeniami ľudí.“ (ev. Marka 7:6–7) 

Aj spoločenstvá viery nechávajú Slovo Božie do veľkej miery nepovšimnuté a sú zapletené do ľudských učení. Napriek tomu existuje teraz viac náboženského diania ako kedykoľvek predtým. Nad všetkým nebiblickým jednaním a zvestovaním však ešte stále stojí to isté slovo: „Márne!“ Márne sú všetky modlitby, všetky bohoslužby, márne všetky spevy a rituálne konania, márne všetko veľkorysé evanjelizovanie a cirkevné poriadky – všetko, čo sa v ríši Božej nedeje podľa Slova Božieho, pred Bohom vôbec neplatí. Ku koľkým programom sa má priznať? Na čiu stranu sa prikloniť?

Pán nedovolí žiadne miešanie. On by chcel, aby čisté semeno Jeho Slova zostalo zachované v originálnej podobe, a tak bolo siate. Náboženských vodcov, ktorí sa síce tešia veľkej vážnosti u ľudí, dnes ako vtedy veľmi ostro karhá slovami: „Dobre opovrhujete prikázaním Božím, aby ste zachovali svoje podanie.“ (ev. Marka 7:9) Jedno musí byť odložené, aby sa mohlo na jeho miesto postaviť druhé.

Pán sám nám privoláva prenikajúce varovanie: „Každá reč Božia je čistá ako zlato, prečistené v ohni … Nepridaj k Jeho slovám, aby ťa neskáral, a bol by si postihnutý v lži.“ (Príslovia 30:5–6). Všetci, ktorí k uzavretému svedectvu Písma Svätého, Starého alebo Nového zákona, niečo pridávajú, budú raz stáť ako klamári a Boh ich bude volať na zodpovednosť a zavrhne ich. Od záhrady Eden uplatňoval svoj vplyv medzi ľuďmi satan, ten starý klamár, tým, že Slovo Božie inak vykladal. Až do konca bude Slovo prevracať a tak ľudstvo klamať. Len ten, kto to odhalí a vymaní sa z jeho vplyvu, sa môže postaviť pod priamy vplyv Boží, ktorý vychádza skrze Ducha len zo Slova.

Duch Svätý je duch pravdy a len Slovo Božie je slovom pravdy. V poslednej kapitole Biblie stojí konečné napomenutie: „…keby niekto pridal k tomu, na toho Boh pridá rán, napísaných v tejto knihe; a keby niekto odňal zo slov knihy tohto proroctva, tomu odníme Boh jeho diel z knihy života a z toho svätého mesta a z toho, čo je napísané v tejto knihe.“ (Zjavenie 22:18–19)

Kto môže ľahkomyseľne nedbať na tieto slová? Práve tak, ako sa splnilo, čo Boh Pán povedal na začiatku: „…lebo toho dňa, ktorého by si jedol z neho, istotne zomrieš.“ (1. Mojžišova 2:17), tak i toto slovo sa preukáže ako pravdivé. Boh mieni, čo hovorí, a hovorí, čo mieni. Písmo nemôže byť zrušené. Všetky Jeho rozhodnutia sú nezmeniteľné a dokonalé.

Содержание 1 2 3 4 5 6 7 8 9