Kresťanstvo včera a dnes
/ Ewald Frank
Jazyk: slovensky
Jiné jazyky
9. Nový začiatok
Krátko pred prepuknutím reformácie dosiahol vývoj cirkevných dejín svoje vyvrcholenie. Spoločné vykonávanie moci štátu a cirkvi v onom časovom období je nepredstaviteľné. Inak zmýšľajúci a inak veriaci boli odsúdení ako kacíri, obvinení z herézií a rôznymi spôsobmi usmrcovaní. Uveďme len španielsku inkvizíciu v 15. storočí a procesy s čarodejnicami a ich upaľovanie. O týchto mnohých ľudských zlyhaniach sa tu vôbec ani nechceme zmieňovať. Nám ide iba o to, aby sme ukázali duchovný vývoj, ktorý nastal v priebehu času v zvrhlom kresťanstve.
Táto zem bola skropená množstvom krvi. Jeden z najznámejších mučeníkov pred prepuknutím reformácie bol Ján Hus (†1415). Na koncile v Kostnici naposledy pozdvihol svoj hlas, bol však prekričaný a nemohol nič viac urobiť. Pokľakol, uprel oči k nebu a pokojne si vypočul vyhlásenie rozsudku. Potom zvolal: „Pane Ježiši, prosím Ťa pre Tvoje milosrdenstvo, odpusť všetkým mojim nepriateľom.“ Otcovia koncilu sa smiali a on bol odvedený na hranicu.
Ale reformácii, ktorá zahájila obrat v dejinách cirkvi, sa už zabrániť nedalo. Pravda evanjelia si mocne razila cestu. Martin Luther a iní vystúpili proti nešvárom, ktoré cirkev schvaľovala a dokonca podporovala. Známy kupec s odpustkami Tetzel patril k tým, ktorí sa Bohu rúhali slovami i skutkami tým, že kázal, že pápež má absolútne právo odpúšťať hriechy živých i mŕtvych a že odpustok pápeža je taký účinný ako kríž Kristov. Medzi iným tiež tvrdil, že pápež by dokonca mohol odpustiť za cenu odpustku niekomu, kto by telesne zneužil matku Božiu. Jasnými slovami to znamená: každý sa mohol dopustiť toho najhoršieho zločinu, pápež by odpustil všetko a poskytol odpustok, len čo zazvonia peniaze v truhlici.
V dejinách cirkvi čítame: „Luther počul o ohyzdných veciach, o ktorých nehanebný mních kázal, že sila odpustku pôsobí toľko ako kríž Krista, že má zmluvu s apoštolom Petrom a že svojimi odpustkami spasil viac duší než Peter so svojim kázaním. To, čo Luther pocítil ako praktické následky kázania odpustkov, dalo podnet k prvému reformátorskému činu“. Ako vždy aj teraz Boh použil ľudí na zemi ku cti a osláveniu Svojho mena. Existujú poslovia Boží, ktorí sú nielen historicky známi a dôležití pre dejiny Cirkvi, ale boli i služobníkmi Božími, skrze ktorých sa diali spásne dejiny šírením evanjelia o kráľovstve Božom na zemi.
Takými mužmi boli Martin Luther, Huldreich Zwingli, Philipp Melanchthon, Johannes Calvin, John Knox a ešte ďalší, ktorí v tej dobe žili. Po stáročiach, v ktorých bola Biblia ľuďom upieraná, začali muži Boží Bibliu čítať a prekladať. Najprv bola tlačená Biblia vydaná v 14 jazykoch, okolo roku 1600 už ich bolo štyridsať, okolo roku 1800 sedemdesiatdva a okolo roku 1900 päťstošesťdesiatsedem jazykov. V roku 1950 bola prekročená hranica 1100 rečí a nárečí. Napriek všetkým ničivým pokusom dosiahla kniha Božia najvyššie náklady a najväčšie rozšírenie.
Boh skrze Svoje Slovo nanovo hovoril a zase učinil biblické pravdy živou realitou v osobnom živote viery. Pritom však reformátori nezostali stáť, ale pokúšali sa všetkým ľuďom priblížiť to, čo sa im stalo veľkým a drahocenným. Úspech, ktorý reformátori mali, rozdúchal odpor etablovaného duchovenstva, ktoré za každú cenu chcelo rozšíreniu Slova zabrániť. Dôsledkom toho však bolo, že obšťastňujúca a oslobodzujúca zvesť bola rozširovaná ešte ďalej.
Z hľadiska dejín Cirkvi mal každý zo zúčastnených mužov splniť určitú úlohu. Presnejšie povedané, doplňovali sa navzájom v učeniach, na ktoré sa kládol zvýšený dôraz. Biblia bola opäť vyzdvihnutá ako jediné meradlo zvestovania. Dnes by sa už nikto neopovážil pomenovať veci tak jasne, ako to urobil Luther. Pozoruhodné je, ako odhalil antikrista. Nezaoberal sa zdanlivými argumentmi, ale stále sa odvolával na Písmo Sväté takou mierou, ako mu bolo zjavené. Napríklad písal o konci babylonského zajatia Cirkvi a zdôraznil spravodlivosť skrze vieru, ktorú dostane človek z milosti, oproti spravodlivosti skrze skutky, ktoré nikoho nemôžu spasiť.
Mnohí dnes mienia, že reformácia bola nutná len preto, že k nej dal podnet morálny rozpad a vonkajšie okolnosti. I keď tento rozpad skutočne existoval, s týmto názorom nemožno súhlasiť. Pri reformácii sa nejednalo o morálnu nápravu, ale omnoho viac o prelom k duchovnému obnoveniu. Bol potrebný nový začiatok. Duchovné rozkazovanie malo navždy skončiť a deň milosti, deň spásy mal byť nanovo vyzdvihnutý. Avšak nie všetci boli ochotní tomu veriť a pristúpiť tak na stranu Božiu. Napriek tomu sa prelom uskutočnil a neobmedzená, univerzálna moc organizovanej cirkvi bola zlomená.
Zdá sa, že si dnes len málo ľudí spomenie a uvedomí, aká cena musela byť zaplatená za slobodné zvestovanie Božieho Slova. Takmer vo všetkých krajinách Európy sa snažila krvavá protireformácia reformačné hnutie potlačiť, čo sa jej čiastočne i podarilo. Zvlášť sú známe prenasledovania protestantov v Holandsku a hugenotov vo Francúzsku, kde na uliciach Paríža v roku 1572 počas bartolomejskej noci tiekla krv tisícov protestantov.
Vtedy rímska cirkev vykonávala duchovnú a svetskú moc súčasne. Tam, kde vládla, jej stála každá armáda k dispozícii. Tieto vojská stále znovu zasahovali do duchovných rozporov. Všade tam, kde reformácia zvlášť silno vypukla a hrozilo jej rozšírenie, sa objavilo mocné vojsko. Keď bol vo Švajčiarsku duchovný boj v plnom prúde, bola aj tu nasadená armáda. Reformácia mala byť zastavená a potlačená. Na strane zürišských sa zhromaždili muži okolo Zwingliho, aby tento útok odrazili. On sám kráčal v prednom rade a povedal im: „Poručte sa Bohu, On je schopný nás a našich drahých zachovať. Nech sa stane vôľa Božia.“ Počas zúrivého boja bol zasiahnutý kameňom a zranený oštepom. Ležal medzi mŕtvymi, zopäl ruky, pozdvihol svoje oči k nebu a modlil sa. Hajtman katolíckeho vojska to videl, pristúpil k nemu a vyzval ho, aby sa vyspovedal. Zwingli odmietol. Kým dostal smrteľnú ranu, stačil ešte vysloviť: „Telo môžu síce zabiť, dušu však nikdy“.
V Nemecku sa zdalo, že je reformácia protireformáciou úplne porazená. Saskému kurfirstovi na protestantskej strane prišiel na pomoc s veľkým vojskom kráľ Gustáv Adolf zo Švédska a 17. septembra 1632 dosiahli víťazstvo vo významnej bitke. Pred ňou sa kráľ modlil týmito slovami: „Všemohúci Bože, od ktorého prichádza víťazstvo i porážka, hľaď milostivo na nás, Svojich služobníkov, ktorí sme prišli z ďalekých krajín, aby sme bojovali za slobodu a pravdu, za Tvoje Sväté evanjelium. Daj nám víťazstvo pre Tvoje Sväté Meno. Amen.“ Dva mesiace neskôr, 16. novembra 1632, padol v boji na nemeckej pôde.
Za žiadnych okolností nemožno schvaľovať, že na obranu a šírenie evanjelia bola nasadená vojenská a svetská moc. V záujme pravdy však musíme povedať, že protestanti boli do tejto situácie dotlačení. Viedlo by to príliš ďaleko, keby sme sa chceli zaoberať celým množstvom jednotlivých konfliktov za protireformácie, počas ktorých prišli tisíce o život.
Zakladateľ jezuitského rádu, Ignác z Loyoly, ktorý niesol hlavnú zodpovednosť za protireformáciu, vošiel do dejín rímskokatolíckej cirkvi ako hrdina. V chráme sv. Petra v Ríme mu postavili pomník v nadživotnej veľkosti, pri ktorého nohách leží netvor, na ktorom sú napísané mená „Luther“ a „Kalvín“. Tým malo byť symbolicky ukázané, že zvíťazil nad „netvorom protestantizmu“.
Pochovaný je v kostole „del Gesu“ v Ríme pod bohato vyzdobeným oltárom, ktorý je mu venovaný. Aj tu je podobná symbolika: po obidvoch stranách jeho rakvy je na mramorových sochách ukázaná víťazná viera a víťazné katolícke náboženstvo, pri nohách ktorých ležia knihy a kacíri, na ktorých opäť figurujú tie dve mená: „Luther“ a „Kalvín“. Tieto dva pomníky hovoria jasnou rečou.
Zdá sa, že v protestantských kruhoch o tom dnes už nikto nerozmýšľa, naplnení duchom času prechádzajú k dennému poriadku. Všade sa hovorí o dialógu a túžobne sa očakáva zjednotenie. Čo by povedali všetci mučeníci a priekopníci reformácie, ak by videli, ako sa dnes vydávajú napospas najcennejšie hodnoty viery a evanjelia? Avšak na druhej strane prislúcha tento vývoj k priebehu záveru konečného času.
Reformácia bola draho zaplatená. Jej zmyslom a účelom preto nemohlo byť, aby nám len zanechala známe národné alebo zemské cirkvi, ktoré sa vo všetkých krajinách odlišujú. Tvorila viac-menej základňu a východisko pre všetky ďalšie prebudenia až do tohto času. Keby vtedy nebol urobený tento mohutný začiatok, tak by dnes mnohé slobodné cirkvi a kresťanské spoločenstvá vôbec neexistovali. Jedná sa o pokračujúcu reformáciu, ktorej cieľom je obnovená Cirkev Ježiša Krista.
Prepuknutie reformácie bolo udalosťou dejinne spásneho významu. Duch Boží priniesol svetlo a život do mŕtveho náboženského sveta. Slovo sa stalo stredobodom kázania. Známe medzinárodné osobnosti od tej doby zdôrazňovali sčasti rôzne učenia. Ak ich ale spojíme, tvoria znovu harmonický celok.
Všetky pravdy neboli samozrejme zvestované okamžite. V učení existovali i body, ako ten o trojjedinosti a trojičná forma krstu, ktoré oba nie sú zakotvené v prorocko-apoštolskom svedectve a ktoré v oficiálnom reformačnom hnutí vôbec neboli prejednávané. Reformácia so sebou vzala čiastočne i ťažké rímske dedičstvo, ktorým sú dnes ešte zaťažené všetky protestantské i slobodné cirkvi.
V druhej etape povstal John Wesley a s ním veľký počet ohnivých buditeľských kazateľov. Zdôrazňovali druhé prežitie človeka, ktorý uveril. Tak, ako sa počas reformácie najprv zdôrazňovalo ospravedlnenie z milosti skrze vieru v Kristovo dokonalé dielo spásy, tak kládli títo muži dôraz na to, že veriaci a vierou ospravedlnení ľudia musia zažiť vnútorné vysvätenie, úplnú odovzdanosť. Biblia označuje tento prežitok ako „posvätenie“. Pravá ctibázeň pred Bohom spôsobila poslušnosť viery. Duch Boží prenikal vo veriacich stále hlbšie. V tejto dobe povstali metodistické cirkvi a ďalšie smery viery, ktoré si zvláštnym spôsobom zakladali na svedectve týchto biblických právd, v iných bodoch učenia boli však rôzneho názoru.
Potom nasledoval John Smith, s ktorým vystúpili požehnaní evanjelisti. Nekompromisne bol zvestovaný krst viery. Len ten, kto sa osobne rozhodol pre Krista a bol ochotný Ho nasledovať, bol pokrstený ponorením do vody. Z toho vzišla baptistická cirkev a tiež menšie skupiny, ktoré spoločne zdôrazňovali krst uverivších, ale v iných bodoch učenia sa podľa miery poznania odlišovali.
V jednotlivých krajinách nadobúdal duchovný vývoj rozdielne formy. V protestantskej oblasti bol všeobecne kladený dôraz na osobné prežitie spásy a s ním spojenú istotu viery. Popri všeobecne známych duchovných prúdoch existovali vždy znovu menšie hnutia, ktoré sa od všetkého nábožensky organizovaného oddeľovali a kládli dôraz na určité biblické pravdy. Zmieňujeme sa len o takých hnutiach, ktoré napriek rozličným učeniam spájali spasenie a záchranu duše jedine s milosťou Božou, zjavenou v Ježišovi Kristovi.
Tam, kde sa spasenie podmieňuje zvestovanými zvláštnymi zjaveniami, tam sa nejedná o pokračovanie biblického obnovenia. Všetky novodobé sekty sú toho skvelým príkladom. Vykúpenie je závislé len na Vykupiteľovi, spása len na tom, kto ju priniesol a zaplatil vlastnou krvou, odpustenie len na tom, kto nám ho daroval – nie na nejakom samozvanom vodcovi alebo guru.
Opakovane vystupovali splnomocnení muži Boží, ktorí nanovo zvestovali staré biblické pravdy a priblížili sa tak apoštolskému svedectvu. Začiatkom 20. storočia prišlo všeobecné prebudenie. Čo dovtedy prežili iba jednotlivci, prežívali zrazu veriaci na celom svete. Všetci, ktorí boli hladní a smädní po spravodlivosti, boli duchovne nasýtení a napojení. Všade pôsobil Duch Boží podobným spôsobom ako v prakresťanstve. Prežívalo sa naplnenie Duchom tak ako predtým ospravedlnenie a posvätenie. Počiatočné nadprirodzené navštívenie na Azusa Street v Los Angeles a prebudenie vo Walese sú dobre známe. Toto náhle povstalé hnutie nemá žiadneho zakladateľa. Boh Sám pôsobil na všetkých kontinentoch. Rovnaké svedectvá bolo počuť v Rusku a Číne, v Amerike a Európe, Ázii a Afrike, až do najvzdialenejších končín zeme. Z tohto hnutia vyšli najmä z angloamerického prostredia požehnaní Boží muži.
V auguste 1906 prišiel do Nemecka Dr. R. A. Torrey a kázal na výročnej konferencii Evanjelickej aliancie v Blankeburgu (Durínsko) na tému „Krst Duchom Svätým“. Mnohí boli hlboko uchvátení, medzi nimi i generálporučík von Viehbahn. V roku 1907 sa zhromaždili vedúci bratia hnutia v rámci cirkvi k svojmu konferenčnému týždňu. Aktuálna téma znela: „Zarmútila prvá kresťanská Cirkev Ducha Svätého?“ Po dlhej diskusii povstal pastor Stockmeier a zvolal ako prorok: „Bratia, my sa dohadujeme, či prvé kresťanstvo zarmútilo Ducha Svätého alebo nie. Ja ale kladiem teraz všetkým zhromaždeným oveľa dôležitejšiu otázku: Zarmútili sme Ducha Svätého my?“ To zadunelo ako hrom, mnohí pokľakli a sklonili sa pred Bohom.
Na celom svete zažili mnohí milostivé navštívenie Božie. Bez obidvoch „prorokýň“ z Osla by ani vtedy v Kasseli nebolo došlo k tak netriezvemu zneužitiu darov Ducha. Zvesť kázaná počas prebudení išla do celého sveta. Vývoj tohto smeru viery, označovaného ako letničné hnutie, bol na mnohých miestach rozdielny. Tam, kde boli Duchom Božím zasiahnutí baptistickí kazatelia, sa krstili pochopiteľne iba ľudia, ktorí uverili. Tam, kde boli Duchom Božím uchvátení luteránski farári, zostali pri kropení nemluvniat. Jasný prelom k prakresťanstvu tu ešte nebol, ale niečo sa už začalo diať. Rôzne nebiblické učenia však boli bez preskúšania prevzaté a naďalej sa udržiavali.
Po druhej svetovej vojne vystúpil v máji 1946 baptistický kazateľ William Branham, ktorý prežil mimoriadne Božie navštívenie a obdržal ako Pavol neobvyklé povolanie k službe. Po svojej prvej evanjelizácii sa odobral v sprievode asi štyroch tisíc ľudí k rieke Ohio, aby tam pokrstil niekoľko stoviek uverivších. Keď sa práve chystal pokrstiť sedemnástu osobu, stalo sa niečo neobyčajné. Mraky preniklo jasné svetlo a sklonilo sa, viditeľné pre všetkých, nad mladého muža Božieho. Z tohto nadprirodzeného svetelného stĺpa zaznel mohutný hlas: „Ako bol Ján poslaný pred prvým príchodom Krista, tak budeš ty poslaný s posolstvom, ktoré bude predchádzať druhému príchodu Krista!“ To sa stalo 11. júna 1933 okolo 14. hodiny. Autor tejto brožúry sa stretol s očitým svedkom tejto udalosti na veľkonočnej konferencii v Jeffersonville v apríli 1966. Za takým mocným poslaním musela nutne nasledovať neobyčajná služba.
Bol tu muž poslaný od Boha so zvesťou Božou pre Boží ľud. Tejto generácii sa dostalo s ničím neporovnateľné navštívenie, ktoré bolo predurčené od založenia sveta. „Kto uveril našej zvesti? A komu bolo zjavené rameno Pánovo?“ (Izaiáš 53:1)
Môžeme hovoriť o službe dejinne spásneho významu. Druhá svetová vojna, ktorej sa zúčastnilo asi päťdesiat národov a ktorá si vyžiadala vyše 50 miliónov obetí a uvalila nevýslovný žiaľ na milióny vyhnancov, zanechala trosky a bôľ. Vtedy v máji 1946 ešte nikto nepočul o nejakom Billy Grahamovi, Oralovi Robertsovi alebo niektorom z tých neskoršie známych evanjelistov. Apoštolsky splnomocnená služba Williama Branhama sa stala pre stovky kazateľov inšpiráciou. Aj keď žiadny z nich neobdržal priame povolanie a poslanie ako on, napriek tomu prispeli k tomu, aby bolo tejto generácii zvestované evanjelium. Doslova milióny ľudí počuli v kampaniach, v rádiu a televízii plné evanjelium.
V rokoch 1946–1949 nastal rozhodujúci prelom. Toto pôvodné zvestovanie preniklo medzi širokú verejnosť. Odo dní nášho Pána a apoštolov nebolo v dejinách cirkvi zaznamenané také Božie potvrdenie. Cirkvi plného evanjelia otvorili dvere a nastal veľký nával. Počet návštevníkov čoskoro presahoval 10 000. Boli použité najväčšie štadióny, športové ihriská a dostihové dráhy, pretože počet ľudí v Indii a Južnej Afrike dosiahol až niekoľko stoviek tisíc. Akoby zasiahnutí ohromnou vlnou začali na začiatku päťdesiatych rokov evanjelisti vlastné kampane. V tomto veku technického pokroku sa prebudenie rozširovalo ako nikdy predtým. Vyšli z neho najrôznejšie prúdy. I medzinárodné hnutie obchodníkov plného evanjelia a charizmatické hnutie odvodzujú z neho priamo alebo nepriamo svoj pôvod. Každé z týchto duchovných hnutí má vlastný charakter a určitú vrstvu poslucháčov. Charizmatické hnutie preniklo do rímsko-katolíckej cirkvi, aj do všetkých ostatných organizovaných cirkví a spoločenstiev.
Každopádne sa teraz jedná o pôsobenie Ducha, ktoré zachvacuje celý náboženský svet. Na záver musí v pravých údoch tela Ježiša Krista prebývať originálne Slovo a priniesť rovnaké výsledky, o akých čítame na začiatku. Na záver musí ešte prísť k svojmu právu pôvodné zvestovanie. Prežitia sú dobré a dary Ducha môžu byť požehnaním, avšak až tam, kde je Slovo Božie kázané v pravde a prijaté ako Božie semeno, môže Duch Boží skutočne vyvolať nový život. Slovo je tým semenom.
Podľa zasľúbenia proroka Joela padá Duch na všetko telo. Môže to byť prirovnané k dažďu. Ak ale predtým nebolo do pôdy srdca zasiate semeno Slova, tak nepomôže ani prietrž mračien. Ľudia nanajvýš zmoknú, bez toho, aby bolo splodené niečo trvalé. To je bod, na ktorom záleží. Na počiatku bolo Slovo a nie výklad, a tak to musí byť i na konci. Záleží na tom, aby ľudia do svojich duší prijali čisté Slovo Božie ako Božie semeno. Až potom môže Duch Svätý splodiť Boží život. Len tak sa človek znovuzrodí (ev. Jána 3, list Jakuba 1:18, 1. list Petra 1:23). Prirodzené je obrazom duchovného. Samotný dážď neprináša semeno. Najskôr musí byť semeno zasiate a až potom dážd a slnko spôsobia to, k čomu ich Boh určil.
Najlepší príklad, aký môžeme nájsť, je nám ukázaný na začiatku Nového zákona. Štyritisíc rokov očakávali príchod Mesiáša. Keď sa čas naplnil, zaznelo Márii slovo zasľúbenia, ona ho prijala, uverila mu a Duch Svätý ju zatienil. Tak sa stalo Slovo telom v ľudskej podobe. Rovnakým spôsobom musíme i my prijať Slovo Božieho zasľúbenia, ktoré je nám určené. Až potom ho môže Duch Svätý v nás uskutočniť. V kázaní na hore Pán povedal: „…lebo Svojmu slncu velí vychádzať na zlých aj na dobrých a dáva dážď na spravodlivých aj na nespravodlivých.“ (ev. Matúša 5:45) Na rovnakom poli je pšenica i burina. Oboje prijímajú ten istý dážď a svieti na ne rovnaké slnko. Ten istý dážď zavlažuje rôzne semená. Na túto myšlienku sa vzťahuje tiež miesto v liste Židom 6:7-8. Každé semeno plodí podľa svojho druhu.
K tomu, aby sme vošli do ríše Božej, nestačí, keď sa budeme odvolávať na pôsobenie darov Ducha Svätého. V evanjeliu Matúša 7:21–23 odmieta Pán tých, ktorí užívali mocné dary, a hovorí: „Nikdy som vás neznal.“ Oboje, Slovo i Duch, patria k sebe. Teraz musí byť semeno Slova zasiate a vo všetkých Božích deťoch Duchom oživené. Len tak môže vzniknúť biblické spoločenstvo, ktoré je ochotné nechať sa viesť Duchom Božím do všetkej pravdy. Najprv musí zaznieť poučenie, semeno Slova musí byť zasiate do sŕdc, až potom sa môže zberať úroda.
Prebrali sme, aké odchýlky v priebehu cirkevných dejín nastali, a tiež sme dokázali, že od reformácie vedie duchovný vývoj späť k pôvodnému kresťanstvu. Napriek tomu sa všade uzatvárajú kompromisy, každý verí, čo chce, a neverí, čo nechce. Pritom mnohí radostne dosvedčujú, že prijali Ducha Svätého. Všade je mnoho zmätku a ľudia často nevedia, kde je pravda. Duch Svätý je Duchom pravdy a nikdy sa nestotožní s prevzatými omylmi. Úplný návrat k pôvodnému Slovu je nevyhnutný. Najprv muselo byť odhalené, akým spôsobom sa vývoj vychýlil, a až potom je možné vydať sa správnym smerom.
Celý náboženský svet sa teraz nachádza v hodine rozhodnutia – kto je za Krista – Slovo a kto za antikrista – výklad? Jedni sa vrátia do materského lona starej cirkvi, druhí zažijú naplnenie zasľúbení Slova ako malá, vyvolená skupina, ktorej bude dané kráľovstvo (ev. Lukáša 12:32).
Všetci, ktorí vo svojom kázaní zastupujú tradované myšlienky, ktoré pochádzajú z rímskej cirkvi, sa k nej tiež znovu navrátia. Ak to sledujeme dôkladne, zistíme, že duchovné spojenie nebolo od doby reformácie nikdy úplne prerušené. Boli to iba jednotlivci, ktorí poslúchli volanie Božie, biblické pravdy dôsledne prijali a odmietli nebiblické nepravdy. Ako vidíme, napriek všetkej samostatnosti protestantských spoločenstiev v nich zostali náuky, ktoré nesúhlasia s Bibliou.
Pozoruhodné je tiež úsilie o jednotu a mier, ktoré možno zaznamenať od druhej svetovej vojny. Historickí nepriatelia sa stali priateľmi. To isté sa týka národov a organizovaných cirkví. Na jednej strane máme politické zjednotenie – to je Organizácia spojených národov (OSN – zakladajúcu chartu podpísalo 50 štátov 24. októbra 1945 v San Franciscu) – a na druhej strane vidíme Svetovú radu cirkví, ktorá bola založená v roku 1948 v Amsterdame. Takmer všetky národy, dnes ich je 150, patria k OSN a skoro všetky organizované kresťanské cirkvi sú zomknuté vo Svetovej rade cirkví. Naša pozornosť sa zameriava na náboženský vývoj. V roku 1948 sa spojilo 135 protestantských denominácií v Svetovej rade cirkví, roku 1968 ich už bolo 234 a dnes ich je vyše 300.
Svetová rada cirkví, ktorá je protestantským zjednotením, nebola pôvodne Vatikánom uznaná. V roku 1960 zriadil pápež Ján XXIII. v Ríme Sekretariát pre jednotu kresťanov. Počas druhého vatikánskeho koncilu v rokoch 1962–1965 bol zverejnený dekrét o ekumenizme.
Prvý oficiálny kontakt nastal na konferencii Svetovej rady cirkví v júli 1968 v Uppsale vo Švédsku, ktorej sa ako pozorovatelia zúčastnili 15 vyslanci Vatikánu. V júni 1969 potom navštívil pápež Pavol VI. hlavné sídlo Svetovej rady cirkví v Ženeve. V roku 1984 cestoval pápež Ján Pavol II. cez Švajčiarsko – aj on navštívil Svetovú radu cirkví.
Určite si už niektorí všimli, že protestanti už dlhšiu dobu neprotestujú. Kto si dnes ešte praje duchovnú roztržku? Dokonca aj slobodné zbory, ktoré ešte pred päťdesiatimi, štyridsiatimi, alebo tridsiatimi rokmi boli čiastočne odmietané, sa medzitým tešia spoločnému uznaniu. Väčšina z nich sú právne uznané organizácie a ich zástupcovia sedia spolu pri zelenom stole. Čo potom ešte chýba? Slovo „jednota“ dostalo magický význam, slovo „mier“ sa stalo heslom a pojem „istota“ je prianím všetkých. Tak sú mysle privedené do falošného pokoja.
Martin Luther by však dnes povedal to isté ako vtedy: „Prekliata buď jednota, ktorá nastane na úkor pravdy!“ Kto je zajedno s Kristom, ten je zajedno s Jeho Slovom. Kto súhlasí s antikristom, zjednocuje sa s ním. Spomeňme na Slovo Pána: „Lebo kto by chcel dušu svoju zachovať, stratí ju.“ Hodina pravdy nastala a každý je nútený k rozhodnutiu. Bez toho, aby si to uvedomili, budú široké masy ľudí s jasotom vítať antikrista. Len malá skupinka skutočne veriacich ľudí sa pridrží Krista a Jeho Slova. Zaznieva výzva: vyjsť z Babylona náboženského zmätku a oddeliť sa. Túto výzvu nevezmú vážne kresťanské združenia, ale iba tí všetci v nich, ktorí budú osvietení Duchom Božím.
Na kresťanskom Západe je tak mnoho kresťanského. Sme kresťanská spoločnosť, máme kresťanské strany, odborové organizácie, spolky a máme kresťanskú kultúru bohatú na tradície. Napriek tomu musí byť položená otázka, či nebol zamenený Kristus s antikristom a Boh s diablom. Anti znamená proti – čo je proti Kristovi a Jeho učeniu, to je antikristovské. Kto ešte dokáže rozoznať, kde sa jedná o bohoslužbu a kde o modloslužbu, kde o vieru a kde o poveru?
Do Slova Božieho zasvätení ľudia zbystria pozornosť zvlášť pri heslách „mier a bezpečnosť“, lebo skutočne je písané: „Lebo keď budú hovoriť: Pokoj a bezpečnosť, vtedy náhle príde na nich zahynutie ako bolesť na tehotnú ženu, a neujdú.“ (1. Tesalonickým 5:3) Všetko dokonale zapadá do predpovedaného vývoja konečnej doby. Ako ďaleko čas pokročil, vedia i politici. Tak napríklad prezident Spojených štátov 20. januára 1985 povedal: „Obávam sa, že čoskoro zažijeme Armagedon“. Tým je mienený posledný veľký boj (Zjavenie 16:12–16). Krátko predtým sa jeden prominentný senátor vyjadril takto: „My sme prvá generácia, ktorá vie, že je tou poslednou“. Všetci, ktorí majú zohrať nejakú úlohu, vstupujú teraz na javisko sveta. V určitom zmysle panuje všeobecné očakávanie, že čoskoro príde celosvetová tragédia: čas sa kráti.
Táto generácia na svojom konci zažije ten veľký „zázrak“ – prekvapenie, aké ešte nikdy nebolo a už sa nebude opakovať. Politická, hospodárska a náboženská moc bude daná na krátku dobu k dispozícii svetovládcovi, ktorý je súčasne antikristom a falošným prorokom. Východ a Západ použijú sprostredkovateľa, ktorý potom požehná dosiahnutej podvodnej mierovej zmluve. Poslednou svetovou mocou bude zjednotená Európa podľa vzoru starorímskej ríše. Biblické proroctvo už čoskoro dosiahne svoj vrchol.
Strach pred totálnym zničením je na oboch stranách, preto tá vynútená snaha po mierových a odzbrojovacích rozhovoroch. Súčasne sa ďalej na plné obrátky zbrojí, dokonca sa uvažuje o tom, zahrnúť do budúceho vedenia vojny vesmír. Ako prešlo správami, konala sa od 21. do 24. januára 1985 vo Vatikáne konferencia o zbrojných plánoch amerického prezidenta vo vesmíre, ktorej sa zúčastnili i sovietski vedci. Všetko sa to deje, pretože pre to nadišiel čas. V 2. liste Petra 3. kap. sa apoštol zmieňuje o konečnej dobe a už vtedy napísal: „A terajšie nebesia i zem sú odložené tým istým slovom a opatrujú sa pre oheň v deň súdu a zatratenia bezbožných ľudí … Ale príde deň Pánov ako zlodej v noci, v ktorý pominú nebesia s rachotom, a živly, rozpálené ohňom, sa rozplynú, a zem i diela, ktoré sú na nej, zhoria … A nové nebesia a novú zem podľa Jeho zasľúbenia čakáme, v ktorých prebýva spravodlivosť.“
Celosvetová všeobecná a hospodárska situácia núti ku kooperácii. Každý by chcel prežiť, preto sa musia všetci spojiť. Kto sa tomuto poslednému svetovému poriadku nepodriadi, bude bojkotovaný a odrezaný od medzinárodného obchodu. Tak sa potom naplní to, čo je napísané – že nebude možné kupovať ani predávať (Zjavenie 13:17). Bez ohľadu na doterajší svetový názor a spoločenské zriadenie sa všetky národy podriadia poslednej svetovej veľmoci. Kto sa jej nepodrobí, nebude mať žiadnu nádej na prežitie. Bez toho, aby si toho svetová verejnosť bola vedomá, vedie celkové dianie do poslednej apokalyptickej etapy. Nachádzame sa už uprostred splnenia proroctva konečnej doby.
Súčasný vývoj musí byť pozorovaný z prorockého hľadiska, lebo znamenia doby hovoria jasnými slovami. Nie je opovážlivé, ak sa povie: Kto skutočne pozná plán Boží predstavený v Biblii, ten pozná budúcnosť. Po tom, čo ľudia už dostatočne dlho hovorili, je najvyšší čas, aby sa dostal k slovu Boh.
Zoznam použitej literatúry:
Encyclopaedia Britannica
HAUSS, F.: Väter der Christenheit
HARZOG, Dr. J. J.: Abriss der Kirchengeschichte
HISLOP, A.: The Two Babylons
KING, L. J.: House of Death
KÖSEL VERLAG: Grundriss des Glaubens
LILJE, Dr. H.: Die Lehre der zwölf Apostel
OEHNINGER, F.: Geschichte des Christentums
PATMOS-VERLAG: Kleiner katholischer Katechismus
ROGGE, B.: Das Evangelium in der Verfolgung
SCHMIDT, K. D.: Grundriss der Kirchengeschichte
STANDRIDGE, W. C.: What’s happening in the Roman Church?
STEINER, L.: Mit folgenden Zeichen
WOODROW, R.: Babylon, Mystery, Religion