Kresťanstvo včera a dnes
/ Ewald Frank
Jazyk: slovensky
Jiné jazyky
6. Kľúče
„A dám ti kľúče nebeského kráľovstva…“ Tieto slová, ktorými oslovil Pán Petra, sú v priamej súvislosti s jeho povolaním a poslaním. Počas Letníc, keď bola zhromaždená prvá Cirkev, vystúpil Peter ako hlásna trúba Božia. Súc naplnený Duchom Svätým objasnil zhromaždenému ľudu niekoľkými málo slovami kľúčové pravdy spásy. Tie sú pre novozákonných veriacich navždy záväzné.
Kľúč symbolizuje prístup k určitej veci. Ak má niekto kľúč k palácu, domu alebo autu, potom má k nemu prístup, otvárajú sa mu zamknuté dvere, on môže vojsť. Ak má niekto kľúče ku kráľovstvu nebeskému, tak sa mu otvára ríša Božia so všetkými pokladmi, so všetkými zasľúbeniami, so všetkými darmi. Má prosto voľný prístup k všetkému, čo Boh pripravil. Tým, čo Pán Petrovi povedal, chcel zvlášť zdôrazniť túto skutočnosť. Najprv sa božské splnomocnenie prorocky vzťahovalo na nášho Pána (Izaiáš 22:22). On ho neskôr daroval Svojim služobníkom, ktorých osobne povolal do Svojej služby.
Aj miesto v evanjeliu Matúša 18:18 bolo falošne vytrhnuté zo súvislosti. Tam nehovorí Pán k Petrovi, ale k celej Cirkvi. Preto stojí v množnom čísle: „Amen vám hovorím: Všetko, čo by ste zviazali na zemi, bude zviazané aj na nebi; a všetko, čo by ste rozviazali na zemi, bude rozviazané aj na nebi.“ Kde počujeme o duchovných, ktorí by boli schopní zväzovať moc satana, vyháňať diablov a oslobodzovať spútaných? Nosiť kľúč pri páse, to môže každý. Kto ale má Božiu plnú moc?
Aj nasledujúce verše jednoznačne svedčia, že Pán oslovuje celú Cirkev. Je napísané: „A zase vám hovorím, že keď sa dvaja z vás zhodnú na zemi o akejkoľvek veci, za ktorú by prosili, stane sa im od Môjho Otca, ktorý je v nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v Mojom mene, tam som i Ja v ich strede.“ Ako mohlo dôjsť k tomu, že sa verš 18 použil len na duchovenstvo, je nepochopiteľné.
Veriaci predsa tvoria telo Pána a sú si pred Bohom všetci rovní. Cirkvi v Ríme píše Pavol: „Lebo tak, ako máme v jednom tele mnohé údy, ale ako údy nemajú všetky toho istého úkonu, tak aj my mnohí sme jedným telom v Kristovi, ale jednotlivo jedni druhých údmi. A majúc rozdielne dary, podľa milosti, ktorá nám je daná…“ (Rimanom 12:4–6) Túto myšlienku Pavol ešte dôkladnejšie rozvádza vo svojom prvom liste ku Korintským v 12. kap. od 4. verša: „A sú rôzne dary milosti, ale ten istý Duch.“ Zdôrazňuje, že sme Duchom Svätým ako údy spojení v telo Pána. Od 7. verša hovorí: „Ale jednému každému sa dáva prejavovanie Ducha na spoločný úžitok.“ To je prežitie. Potom pokračuje a vypočítava tých deväť darov Ducha pre údy tela Ježiša Krista. „Ale teraz Bôh položil údy, jeden každý z nich, na tele tak, ako to chcel.“ (1. Korintským 12:18)