Kresťanstvo včera a dnes
/ Ewald Frank
Язык: Словацкий
Другие языки
3. Posledná vôľa
Apoštol hovorí o poslednej vôli, závete, poslednom nariadení, ktoré, keď nadobudlo právoplatnosť, nesmie už byť menené alebo dodatočne dopĺňané (Galatským 3:15). Smrťou nášho Pána vstúpil do platnosti Nový zákon. Ako sa mohli ľudia odvážiť spraviť všetky tieto zmeny? V epištole k Židom 9:16–17 sa poukazuje na túto súvislosť. Tu je písané: „Lebo tam, kde je zmluva čiže záveť a keď má mať platnosť, je nevyhnutne potrebné, aby bola donesená, to jest zistená smrť toho, kto učinil tú zmluvu čiže záveť. Lebo záveť je pevná až pri mŕtvych, keďže nemá nikdy moci, kým žije ten, kto učinil záveť.“
O pozostalosti človeka býva často spor. Je však vylúčené, aby bola úplne pozmenená posledná vôľa, ktorá bola raz písomne vyhotovená. Ale práve to sa nepochopiteľným spôsobom stalo s Božím závetom. Na jednej strane sa odvolávajú na Krista, na druhej strane z Neho a Jeho závete urobili niečo úplne iné. To, čo On zanechal, stratilo platnosť a miesto toho boli k Slovu Božiemu pripojené úplne cudzie myšlienky.
Každé cirkevné spoločenstvo má právo veriť a činiť, čo chce. Ak si ale niekto robí nárok, že je Cirkvou živého Boha, alebo Cirkvou Ježiša Krista, potom musia byť Slovo Božie a závet Kristov prijaté v plnom rozsahu tak, ako boli zostavené. Kde v nich majú miesto všetky dogmy a tradície, ktoré boli zavedené počas dejín cirkvi? Tie predsa do zanechaného závetu vôbec nepatria.
V povedomí ľudí sa ujala myšlienka, že organizované cirkvi sú zriadením Božím, ktoré na zemi učia a jednajú namiesto Krista. Čím sú ale v skutočnosti? V malom katechizme pod témou „Prikázania cirkvi“ čítame na záver: „Kristus udelil predstaveným cirkvi právo, aby vydávali príkazy. On chce, aby sme z lásky k Nemu príkazy cirkvi dodržiavali.“ Kde a kedy Kristus niečo také povedal? Príkazy Božie boli už dávno dané a mali by byť všetkým známe. Ľudstvo však žiaľ na príkazy cirkví hľadelo ako na príkazy Božie, a tak zablúdilo.
V dobe Konštantína bolo svetské obyvateľstvo uznané ako cirkev. V roku 313 po Kristovi začal Konštantín pre svoj účel politickými ťahmi získavať oboje, kresťanstvo i pohanstvo. Jeho pričinením bol zvolaný koncil do Nicei.
Po roku 325 podporoval stavbu tak kostolov, ako i pohanských chrámov. Za jeho vlády prijalo svetské kresťanstvo pevnú formu, a tým sa stalo vo vnútri Rímskej ríše duchovnou veľmocou. Eusebius v ňom videl záchrancu z hlbokej núdze. Po strašných prenasledovaniach kresťanov v dobe Nera až po Diokleciána si mohlo teraz vydýchnuť.
V roku 380 ukončili Theodosius a Gracián všeobecnú náboženskú slobodu. Až dovtedy existovali ešte rozličné spoločenstvá viery, ktoré existovali vedľa štátom uznávaného kresťanstva. Od tej doby boli občania nútení štátnou mocou, aby sa stali „rímskymi“ kresťanmi. Tento proces bol ukončený za Justiniána (527–565). Cirkev bola teraz definitívne uznanou štátnou cirkvou a kňazi sa stali štátnymi úradníkmi. Po rozpade pohanskej rímskej svetovej ríše nastala náboženská nadvláda Ríma. Začal krutý stredovek; do vypuknutia reformácie uplynulo asi tisíc rokov. Výsledok samovlády štátu a organizovanej cirkvi, pri ktorej cirkev skoro vždy zvíťazila, bol, že všetci inoverci boli prenasledovaní. Celé národy boli násilím pokresťančované. Milióny podstúpili mučenícku smrť, medzi nimi státisíce Židov, ktorí boli označovaní ako „vrahovia Krista“ a „nepriatelia Boží“. Cirkev sa stala politickou mocou.
Už v prvých dvoch storočiach po Kristu boli zavedené rôzne vymyslené učenia. Avšak v 3. storočí začal všeobecný nátlak. Bolo požadované zachovávanie všetkých nových učení a praktík. Bol zavedený krucifix a znamenie kríža, voskové sviečky a kadidlo. Pribúdalo k tomu stále niečo nové: uctievanie svätých, každodenné obetovanie pri omši a mnoho iného.
V roku 431 bolo na koncile v Efeze prehlásené uctievanie Márie ako matky Božej. Okolo roku 500 sa kňazstvo začalo jednotne odievať. Potom nasledovali: „sviatok ku cti Panny Márie“, bozkávanie pápežovej nohy, uctievanie obrazov a relikvií, uctievanie Jozefa a pôst v piatok. V roku 1079 bol zavedený celibát pre kňazov, potom ruženec, predaj odpustkov, učenie o premenení, sviatok Božieho tela atď. až k rozširovaniu dogmy o telesnom nanebovzatí Márie. Ani o spovednici sa v dobe apoštolov ešte nič nevedelo.
Zoznam by mohol pokračovať ďalej. Tu musí byť zreteľne povedané, že všetky tieto dogmy nemajú nič spoločné s prakresťanstvom a učením apoštolov. Akým právom boli zavedené? Každé pôvodné učenie bolo zásadne pozmenené a tak mnoho bolo k tomu pridané, že už nič v ňom nesúhlasí.
Pán napríklad povedal: „A svojím otcom nenazývajte nikoho na zemi, lebo jeden je váš Otec, Ten, ktorý je v nebesiach.“ (ev. Matúša 23:9)
Kto môže pochopiť, že tento výrok je dokonale ignorovaný a celý svet padá k nohám jedného muža, klania sa mu a uctieva ho ako „Svätého otca“? Pritom vraví Pán: „A Svojej slávy inému nedám.“ (Izaiáš 48:11) Ježiš Kristus nás učil modliť sa: „Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno Tvoje.“ (ev. Matúša 6:9) Nie je to rúhanie jednoducho Slovom Božím pohŕdať a toto oslovenie použiť pre človeka? Kto je teda svätý Otec, ktorého meno má byť posvätené? Je v nebi alebo na zemi?
Kde v prakresťanstve je podávaná správa o zjavovaní sa Márie? Kde o pútnických miestach alebo uctievaní svätých? Naopak: Biblia naliehavo varuje pred spojením so zomretými. Jedná sa pritom o špiritizmus a okultizmus. I uctievanie ochranných patrónov je absolútne nebiblické, ba dokonca ešte viac, je to jednoznačne odvodené z modlárstva v pohanstve.
Tak isto neexistuje v Písme Svätom najmenšia zmienka, že je Mária prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Je písané: „Lebo je jeden Boh, jeden aj prostredník Boha a ľudí, človek Kristus Ježiš.“ (1. Timoteovi 2:5) To isté platí pre jej úlohu príhovorkyne. V Slove Božom je celkom zreteľne písané: „…máme prímluvcu u Otca, Ježiša Krista, spravodlivého. A on je zmierením za naše hriechy, no, nie len za naše, ale aj za hriechy celého sveta.“ (1. Jána 2:1–2)
Práve tak hovorí Sväté Písmo v Novom zákone len o nanebovstúpení Ježiša Krista: „A stalo sa v tom, keď ich žehnal, že sa bral preč od nich a vznášal sa hore do neba.“ (ev. Lukáša 24:51) Ani jeden apoštol nevedel o nanebovzatí Márie. Až v roku 1951 sa legenda, že Mária bola telom i dušou vzatá do neba, ustanovila ako dogma. Biblický základ pre to tvrdenie neexistuje. Ľudské prikázania ešte nikoho nespasili, zabránili však miliónom, aby spasenie dosiahli.