Freie Volksmission

Jesus Christus ist derselbe gestern, heute und in Ewigkeit. Heb.13.8

Sprache

Andere Länder




V Písme Svätom neexistuje ani najmenšia zmienka o autoritatívnej osobe, ktorá by bola určená za nástupcu Petra. Tiež v nej nie je nikde reč o zástupcovi Krista. Informuje nás len o nasledovníkoch Ježiša Krista. Nie je tiež nič písané o tom, že by bol Peter viditeľne ustanovený za hlavu Cirkvi. Ako môže existovať človek, ktorý by mal byť hlavou, ak Kristus sám je hlavou?

O Ňom je písané: „…On je predo všetkým, a všetko v Ňom povstalo a stojí, a On je hlavou tela, Cirkvi…“ (Kolosenským 1:17–18) Kto teda si kladie nárok, že je najvyššou hlavou, vyvyšuje sa tým nad Krista a musí sa podrobiť posúdeniu Slovom (2. Tesalonickým 2:3–4). Biblicky veriaci kresťan môže uznať ako hlavu Cirkvi len Pána a Spasiteľa. Nijakého zástupcu, akéhosi „Vicaria Filli Dei“ Kristus nikdy neustanovil, On sám vykúpil Svoju Cirkev a privedie ju k dokonalosti.

Je zaujímavé čítať o duchovnom vývoji v cirkevných dejinách. Legenda, že Peter pôsobil ako biskup v Ríme a že je tam pochovaný, nemôže byť historicky dokázaná. Píše sa iba o istom kúzelníkovi, nazvanom Šimon Magus, ktorý urobil taký dojem na senát a ľud v Ríme, že ho prehlásili za boha a vybudovali mu sochu s nápisom: „Simoni dea sancto.“

Čo má také rozprávanie spoločné s Božím mužom Šimonom Petrom, ktorý do Ríma vôbec nevkročil? Aj tu sa odvolávame jedine na Písmo Sväté. Podľa listu Galatským 2:9 sa podaním ruky dohodli Peter, Jakub a Ján na jednej strane, s Pavlom a Barnabášom na strane druhej, že Pavol a Barnabáš budú pôsobiť medzi pohanmi a Peter, Jakub a Ján medzi Židmi.

Pavol bol vyslovene apoštolom pohanov, lebo k tomu ho Boh určil. Pán mu povedal: „Idi, lebo ja ťa vyšlem ďaleko medzi pohanov.“ (Skutky 22:21) Cirkvi v Ríme píše Pavol v liste Rimanom 15. kap., verš 28: „…odídem cez vás do Hispanie.“ Misijné cesty Pavla i jeho cesta do Ríma sú jasne opísané. Prečo nám nie je podaná žiadna správa o jednej jedinej ceste Petra do Ríma? Z Ríma písal Pavol väčšinu listov zborom a jednotlivcom. Mnohých, ktorí tam boli spolu s ním, menovite uviedol, ale ani raz sa nezmienil o Petrovi. Kto si dokáže predstaviť, že by to bolo bývalo možné, keby s ním Peter v Ríme pôsobil?

Ostatne, kde nejaký muž Boží pôsobil a bol, má druhoradý význam. Jedná sa iba o to, odhaliť nábožný výmysel, na ktorom je založená veľká inštitúcia a skrze ktorý by chcela svojim náukám dať autoritu. Na to môžeme odpovedať len slovami Petra samého: „Lebo sme nešli za chytrácky vymyslenými bájkami…“ (2. Petrova 1:16)

Písmo Sväté tiež nepodáva správu o hierarchii (nasledovníctve) apoštolov. Keď bol v roku 440 zvolený za biskupa Ríma Leo Veľký, kládol nárok, že rímsky biskup má prednosť pred všetkými ostatnými. On to bol, ktorý sa pritom odvolával na ev. Matúša 16:16. Slávnostne sa osobne prehlásil za nasledovníka Petra. Do tej doby táto myšlienka už tu a tam vyvstala medzi „nikolaitami“, ale nebola ešte viazaná na duchovný úrad. Bol to smer viery, ktorý vyzdvihoval rozdiel medzi počúvajúcimi laikmi a slúžiacimi bratmi. To je úplne proti Slovu. Vykúpená Cirkev tvorí „kráľovské kňazstvo“ (1. Petrova 2:9).

Historici vedia, že požehnaný muž Boží Polykarp (†155) zažil ešte Jána, miláčika Ježišovho, ktorý bol vypovedaný na ostrov Patmos. Polykarp počul čisté svedectvo z úst apoštola. V jeho výpovediach sa nenachádza ani najmenší odkaz na túto neskôr vynájdenú myšlienku. Ireneus, splnomocnený posol Krista (†202), bol ešte dlhšiu dobu spolu s Polykarpom. Ani on nezanechal žiadnu správu o nejakom následníkovi Petra. Až dovtedy sa pokúšali o to, aby sa držali Slova Božieho, ako to len bolo možné. Tertullian (†220) povedal: „Pánovi, nie služobníkovi, prináleží súd a rozsudok.“

Ani Atanázius a Árius, hovorcovia nicejského koncilu, sa o tejto myšlienke nezmienili. Až v roku 445 potvrdil cisár Valentinián rímskemu biskupovi cirkevnú nadvládu nad celým západom. Od tej doby vychádzala všetka moc z Ríma. Známy cirkevný učiteľ Augustín z Hippa (354 – 430) podporil túto myšlienku: písal o „Božom štáte“. Pre neho predstavovala Cirkev Tisícročné Kráľovstvo. „Cirkev je autorita,“ učil. Kde však zostáva autorita Toho, ktorý povedal: „Daná je mi všetka moc na nebi i na zemi!“

Tento nebiblický vývoj nemožno prirátať apoštolom v prakresťanstve. Ako už bolo uvedené, existovali vtedy Pánom ustanovené služby pre celú Cirkev. Každé lokálne spoločenstvo však malo zodpovedných bratov. Boli označovaní buď ako „starší“, ako „predstavení“ alebo ako „biskupovia“.

V epištole k Filipenským napríklad zdraví Pavol Cirkev Pána ako svätú a milovanú, i s ich biskupmi a diakonmi. Obidva tieto úrady prináležali do lokálnej Cirkvi. Biblickým predpokladom pre túto úlohu bolo, že taký muž musel byť ženatý (1. Timoteovi 3:2). Od žiadneho apoštola ani proroka sa nevyžadovalo, že musí byť ženatý, avšak od diakonov a biskupov áno. Len ten, kto sám musí prekonávať manželské a rodinné problémy, je schopný prispieť druhým radou a pomocou z praxe.

Duch Boží však už vtedy zjavoval, ako sám Pavol hovorí, že to tak nezostane. V 1. liste Timoteovi 4 čítame: „Ale Duch hovorí výslovne, že v neskorších časoch odstúpia niektorí od viery, ktorí budú počúvať bludných duchov a učenia démonov, hovoriacich v pokrytectve lož, majúci žhavo poznačené vlastné svedomie, ktorí budú zabraňovať ženiť sa a prikazovať zdržovať sa pokrmov…“ Na čo si spomenieme pri tomto slove? Doslova sa naplnilo.

Inhalt 1 2 3 4 5 6 7 8 9