Missione Popolare Libera

Gesù Cristo è lo stesso ieri, oggi e in eterno. Heb.13.8

Lingua




Tragický vývoj
v etablovanom kresťanstve

Každý sa prirodzene môže sám rozhodnúť, komu a čomu bude veriť. Tu chceme len stručne poukázať na tragický vývoj v priebehu cirkevných dejín.

V prvotnom kresťanstve bolo zvestovanie založené na Písme. Apoštoli, ktorí boli vyučovaní samým Pánom a stáli pod vedením Svätého Ducha. Prví kresťania boli jedno srdce a jedna duša. Prvotná Cirkev nebola žiadnou náboženskou organizáciou, ale živým organizmom. Boh sám do Cirkvi dosadil apoštolov, prorokov, evanjelistov, učiteľov a pastierov (1Kor 12 a 14, Ef 4 a iné) Povstali lokálne zbory so staršími a diakonmi, ktoré boli nezávislé a v žiadnom prípade nemali politický význam. Zo strany rýchlo rastúcich kresťanských zborov však videli niektorí zodpovední v starorímskej ríši predsa len hrozbu pre ich tradičné náboženstvá a spoločenský poriadok. Od času cisára Nera (64 po Kristu) začalo prenasledovanie, ktoré sa v priebehu prvých storočí rozširovalo stále viac.

Po poslednom krutom prenasledovaní kresťanov za cisára Diokleciána (284–305 po Kristu) obdržalo kresťanstvo v roku 313 od cisára Konštantína uznanie štátu. Tak sa začalo medzičasom odpadajúce kresťanstvo prispôsobovať mocenským záujmom ríše. Už rok predtým si Konštantín udelil titul „Pontifex Maximus“ – panovník štátu a cirkvi. Tak vznikla v rímskej ríši „štátna cirkev“.

V roku 380 bola viera v trojjedinosť vyhlásená cisárom Theodosiom I. za oficiálne štátne náboženstvo, do ktorého nemuseli patriť len mnohé kresťanské smery, ale aj všetci občania rímskej ríše. Bolo hlásané: „Žiadna spása mimo cirkvi“ a „Len ten, kto má cirkev za matku, môže mať Boha za otca.“ Čo má tento politicko-nábožensky motivovaný vývoj v štátnej cirkvi spoločné s Cirkvou Ježiša Krista? Nič, skutočne nič!

Titul „Pontifex Maximus“, ktorý nosil pôvodne najvyšší kňaz starorímskeho modlárskeho kultu, prešiel v roku 286 na rímskeho cisára a neskôr na pápežov: Pápež Leo Veľký (440–461 po Kristu) bol prvý biskup Ríma, ktorý si dal tento titul. Primát pápežov a prednosť katolíckej cirkvi celkovo spočíva na tvrdení, že Ježiš založil Cirkev na apoštolovi Petrovi, ktorému dal kľúče nebeského kráľovstva, a že Peter bol prvý rímsky biskup a tak prvý pápež.

Odvolávajú sa pritom na Ježišove slová: „Na tej skale zbudujem Svoju Cirkev…“ Ale neexistuje žiadny teológ, ktorý by nevedel, že v Matúšovi 16:18 sú použité dve rôzne slová. Pán povedal: „Ty si Peter“ (petros = kameň, úlomok). Nepovedal však: „Na tebe zbudujem moju Cirkev“, ale „Na tej skale (petra = veľká skala) zbudujem Svoju Cirkev!“ Ako je možné tvrdiť, že Peter je skalou, na ktorej bola Cirkev vybudovaná?

Cirkev je predsa založená na Kristovi, skale spásy, uholnom kameni, ako dosvedčil sám apoštol Peter v 1. liste 2:4–8: „Preto je aj napísané v Písme: Hľa, kladiem na Sione uholný kameň vyvolený, drahocenný, a ten, kto verí naň, nebude zahanbený.“ V súvislosti s biblickou Cirkvou píše Pavol v Efežanom 2:20, že je „vybudovaná na základe apoštolov a prorokov, kde je uholným kameňom sám Ježiš Kristus.“

Pavol píše v Božom poverení: „Podľa milosti Božej, ktorá mi je daná, ako múdry staviteľ položil som základ, a iný stavia naň. Ale každý nech hľadí, ako naň stavia. Lebo iný základ nemôže nikto položiť mimo toho, ktorý je položený, ktorým je Ježiš Kristus.“ (1Kor 3:10-11)

V pravej Božej Cirkvi, ktorá pozostáva zo spasených, je hlavou Ježiš Kristus (Ef 4:15). Náš Pán a Spasiteľ predsa sám povedal: „Na tej skale zbudujem Svoju Cirkev, a nepremôžu jej ani brány ríše smrti.“ (Mt 16:18) – nie mnohé, ale „Svoju Cirkev“. Tým je mienené malé stádo skutočne veriacich (Lk 12:32), za ktoré dal dobrý Pastier Svoj život a Jeho ovce počujú len Jeho hlas (Jn 10).

Apoštol Šimon-Peter nikdy v Ríme nebol – to je len zámerne vytvorená legenda. Tam bol len čarodejník Šimon Magus, ktorý učinil mimoriadny dojem na senát. Podľa Skutkov 18 nechal cisár Claudius, ktorý panoval v rokoch 41-54 po Kristu, dokonca vykázať z Ríma všetkých židov, medzi nimi aj manželov Akvilu a Priscilu. Apoštol Peter nenapísal svoje listy z Ríma, ale z mesta Babylon na Eufrate (1Pt 5:13), ktorého ruiny ešte dnes ležia 92 km južne od Bagdadu. Misijné cesty Petra a Pavla sú opísané v Skutkoch apoštolov. Pavol, ktorý sa počas svojich ciest viackrát zdržiaval v Ríme, raz dokonca 2 roky (Sk 28:30), vo svojich listoch tamojším veriacim nezdraví Petra napriek tomu, že menovite pozdravuje 27 iných osôb (Rm 16).

Aj Ježišov výrok: „Keby ste odpustili hriechy niektorých ľudí, sú im odpustené…“ bol neskôr vyložený úplne inak. V čase apoštolov sa to nedialo ako úradné jednanie podľa uváženia kňaza, ale ako príkaz skrze kázanie Ježiša Krista, toho ukrižovaného, ktorý ako Boží Baránok vyniesol hriechy sveta. Apoštolské poverenie povstalého Pána znie: „A musí byť kázané v Jeho mene pokánie a odpustenie hriechov medzi všetkými národmi.“ (Lk 24:47, Sk 13:38)

Prvé kázanie v deň Letníc po vyliatí Svätého Ducha a založení novozákonnej Cirkvi v Skutkoch 2 sa hlboko dotklo mnohých poslucháčov, »šlo im ako osteň cez srdce«, takže sa pýtali: „Čo máme robiť, mužovia bratia? A Peter im povedal: »Čiňte pokánie, a nech sa pokrstí jeden každý z vás na meno Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov, a dostanete dar Svätého Ducha.« … A tak tí, ktorí ochotne prijali jeho Slovo, dali sa pokrstiť, a pripojilo sa toho dňa okolo troch tisícov duší.“ (v. 37-41)

Peter píše ohľadom dokonalého spasenia: „vediac, že nie porušiteľnými vecmi, striebrom alebo zlatom, ste vykúpení z márneho svojho obcovania, podaného otcami, ale drahocennou krvou ako bezvadného a nepoškvrneného baránka, Krista.“ (1Pt 1:18-20) Apoštol a všetci praví Boží služobníci kázali evanjelium, totiž odpustenie hriechov a zmierenie s Bohom a mohli všetkým, ktorí verili, zvolať: „Sú vám odpustené vaše hriechy!“ Tým, ktorí neverili, boli ponechané (Mk 16:16, Jn 21:23). Božie Slovo je žiaľ mnohorako vykladané a každé učenie a prax boli zmenené. Všetky výklady povstávajú zo zlého porozumenia určitých miest Písma. Podľa božského spásneho poriadku musí byť každá téma i každé biblické učenie založené na dvoch, troch alebo viacerých svedkoch, tzn. biblických miestach (2Kor 13:1).

Contenuto 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18