Svobodná lidová misie

Ježíš Kristus včera, dnes a naveky tentýž jest. Žid.13.8

Jazyk:




Späť ku Slovu – späť na začiatok

…ale Slovo Pánovo zostáva na veky. A to je to Slovo, ktoré sa vám zvestovalo.“ (1Pt 1:25)

Po storočiach, v ktorých štátna cirkev vládla svetským mečom i duchovnou mocou nad jednotlivcami i celými národmi, povstalo na konci stredoveku duchovné obnovenie a návrat k Biblii.

Vo všetkých prebudeniach, pred i po reformácii, boli štátnou cirkvou prenasledovaní biblicky veriaci, ktorí ju opustili. John Wyclif (1321–1384), ktorý preložil Vulgátu do anglického jazyka, poznal význam Božieho Slova a verejne vyznal: „Pre mňa môže platiť len to, čo stojí v Biblii!“ Odmietol pápežstvo a ešte 30 rokov po svojej smrti bol vyhlásený za kacíra. Aj Ján Hus (1370-1415) kázal potom, čo z Biblie obdržal osvietenie a postavil sa proti všezahŕňajúcim nárokom pápežov. Pre neho bola Biblia v biblických otázkach jedinou autoritou. Tak písal vo svojom komentári k Jánovmu evanjeliu 8:31-32: „Hľadaj pravdu, počuj pravdu, uč sa pravdu, miluj pravdu, hovor pravdu, podrž pravdu, zachovaj pravdu až do smrti.“ 6. júla 1415 po rozsudku smrti udelenom cirkevným koncilom v Kostnici, modliac sa za odpustenie nepriateľom pravdy, odporučil v plameňoch svoju dušu svojmu Spasiteľovi Ježišovi Kristovi.

Martin Luther zavrhol pápežské obchodovanie s odpustkami a kázal pokánie a ospravedlnenie skrze vieru. Už v roku 1520 zverejnil rukopis o „Babylonskom zajatí cirkvi“. Vyložil svoj postoj a aj to, že nie cirkevné sviatosti, ale len viera v Ježiša Krista zachraňuje. Pre neho taktiež platilo: „Sola Scriptura!“ – Len Písmo! Na sneme vo Wormse 18. apríla 1521 vyslovil na konci svojej reči slová, ktoré sa stali známymi: „Pretože neverím pápežovi ani koncilom, pretože je skutočnosťou, že sa často mýlili a zaplietli sa vo vlastných protirečeniach, tak som uvedenými miestami Písma presvedčený a moje svedomie je zajaté Božím Slovom, ak nebudem skrze svedectvo Písma presvedčený inak, odvolať nemôžem a nechcem, pretože konať proti svedomiu nie je pre nás správne a spásne. Inak nemôžem. Boh mi pomôž, Amen!“ Na vrchole duchovného sporu sa reformátor považoval za Božieho hovorcu proti pápežom a organizovanej cirkvi.

Vo Švajčiarsku slávila reformácia víťazné ťaženie v roku 1531 vďaka Huldreichovi Zwinglimu v Zürichu, Ján Kalvin jej pomohol k prelomu v roku 1536 v Ženeve. Oni a mnohí iní prispeli v celej Európe svojou časťou k vtedajšiemu „protestantskému“ prebudeniu. Všade sa ku modlitebným hodinám zhromažďovali ľudia, ktorí uverili a ktorých etablovaná organizovaná cirkev nazvala „kacírmi”. Malé zhromaždenia, ktoré sa začali konať (medzi nimi aj baptistické hnutie krstu), boli označené za „sekty“ a boli vystavené prenasledovaniu.

Reformáciu však už nebolo možné zadržať a Sväté Písmo bolo v prebudeniach v nasledujúcich storočiach zjavované a kázané stále hlbšie a jasnejšie. Verejne vystúpili kazatelia prebudenia ako Graf Zinzendorf v bratskej cirkvi, John Wesley u metodistov, John Smith u baptistov, Menno Simons u mennonitov, William Booth pre Armádu spásy a mnohí iní. Ohľadom „Kristovho zástupcu“, ktorého Pavol označuje ako syna zatratenia a ktorý si privlastňuje všetku moc nad zemou a povyšuje sa nad všetko, čo sa týka Boha a bohoslužby (2Tes 2), si boli všetci kazatelia biblickej pravdy zajedno. Zdôrazňovali, že Božie Slovo nepozná »Zástupcu Krista« (Vicarius Filii Dei) ani »Petrovho nasledovníka«, a poukazovali aj na to, čo povedal náš Pán v Matúšovi 23:9: „A svojím otcom (a už vôbec nie »Svätým Otcom«) nenazývajte nikoho na zemi, lebo jeden je váš Otec, ten, ktorý je v nebesiach.

Obsah 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18