Svobodná lidová misie

Ježíš Kristus včera, dnes a naveky tentýž jest. Žid.13.8

Jazyk:




Krst

Nasledujúci fakt pravdivým: Kde nie je božské zjavenie, tam nie je ani biblická orientácia, tam sa diskutuje a vykladá. To sa týka všetkých biblických tém, aj vodného krstu. Prečo sa od 4. storočia krst viac nevykonáva tak, ako ho vykonával Peter v Jeruzaleme (Sk 2:38), Filip v Samárii (Sk 8:16) a Pavol v Efeze (Sk 19:5)? Pretože cirkevní otcovia nepochopili, že sa jedná o meno, v ktorom je Božia spása (Sk 4:11), do ktorého mal byť veriaci krstení. Z dôvodu falošného porozumenia Božstva bol zmenený aj príkaz nášho Pána na krst z Matúša 28:19 na trojičiarsky úradný úkon, ktorý už nemá absolútne nič spoločné s prapôvodným významom, ale je ešte dnes praktizovaný.

Biblickému krstu predchádza kázanie Božieho Slova, z ktorého prichádza viera (Sk 2, Rim 10:16-17 a iné). Tak rozkázal Pán v misijnom príkaze: „Iďte po celom svete a kážte evanjelium každému stvoreniu! Ten, kto uverí a pokrstí sa, bude spasený“ (Mk 16:15-17). Kto sa nechá pokrstiť, potvrdzuje ako ten, ktorý uveril, že prijal odpustenie svojich hriechov.

Uznávané knihy o cirkevných dejinách poukazujú na to, že pôvodné znenie príkazu krstiť v Matúšovi 28:19 znelo nasledovne: „Preto choďte a učte všetky národy a krstite ich do Môjho mena (onto onomati mou), učiac ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ Tak je to v poznámke gréckeho Nového zákona „Novum Testamentum Graece et Germanice“ vydavateľstva Nestle-Aland, z roku 1973. V celom svete známa verzia „v mene Otca, Syna a Ducha Svätého“ ako je používaná pri všetkých úradných jednaniach vo všetkých cirkvách, nestojí v žiadnom prapôvodnom rukopise. Taký je výsledok dôkladného skúmania biblického textu. V Lutherovom preklade stojí v poznámkach k Matúšovi 28:19: „Presne znejú slová: »Preto choďte a čiňte z učeníkov všetky národy, krstiac ich na meno Otca, Syna a Svätého Ducha, učiacich dodržiavať…“ Predtým, ako môžeme krstiť na meno, v ktorom sa nám Boh zjavil ako Otec v Synovi a skrze Svätého Ducha, musí nám byť zjavené. V preklade Elberfeldera a Mengeho stojí taktiež: „Krstite ich na meno…!“ Presne to apoštoli činili. V Biblii nie je trojičná forma použitá ani raz, skutočne ani jeden jediný raz. Nachádzame to potvrdené v „Interlineárnom grécko-nemeckom“ preklade (nemecký text bol preložený do slovenčiny).

Peter nedal vo svojom prvom kázaní v deň založenia novozákonnej Cirkvi o krste žiadne dlhé objasnenie: Pre neho, ktorý počul prapôvodné slová z úst Majstra, bolo zrejmé, ako má byť krst vykonávaný. Takže jednal na základe misijného príkazu zmŕtvychvstalého Spasiteľa a prikázal všetkým, ktorí uverili, aby sa nechali pokrstiť na meno Pána Ježiša Krista (Sk 2:37-41).

Už pri ďalšej príležitosti kázal opäť odpustenie: „Jemu vydávajú svedectvo všetci proroci, že odpustenie hriechov dostane skrze Jeho meno každý, kto verí v Neho“ (Sk 10:43) a zároveň krst: „Či potom môže niekto zabrániť vode, aby títo neboli pokrstení, ktorí prijali Svätého Ducha ako aj my?“ (v. 47) „A rozkázal ich pokrstiť v mene Pána Ježiša Krista.“ (Sk 10:48) Po kázaní Pavla sa dokonca nechali ešte raz pokrstiť rovnakým spôsobom učeníci Jána Krstiteľa, ktorí uverili v Ježiša Krista: „Keď to počuli, dali sa pokrstiť na meno Pána Ježiša. A keď potom vzložil na nich Pavel ruky, prišiel na nich Svätý Duch a hovorili jazykmi a prorokovali.” (Sk 19:5-6) Apoštol i všetci v prakresťanstve porozumeli, že sa jedná o meno, v ktorom je Božia spása, do ktorého malo byť krstené.

Viera, vodný krst a krst Duchom patria dohromady. Pri vodnom krste sa človek, ktorý uveril, priznáva k Bohu a v krste Duchom sa Boh priznáva k tomu, kto uveril. „Lebo i v jednom Duchu my všetci sme pokrstení v jedno telo, buď Židia buď Gréci buď sluhovia buď slobodní, a všetci sme napojení v jedného Ducha.“ (1Kor 12:13)

Medzinárodné cirkevné dejiny jednotne svedčia o tom, že od prakresťanstva až do tretieho storočia sa krstilo len na meno Pána Ježiša Krista jednorazovým ponorením. Veriacim v Ríme apoštol píše: „Alebo či neviete, že všetci, ktorí sme pokrstení v Krista Ježiša, pokrstení sme v Jeho smrť? Pohrobení sme teda s Ním skrze krst v smrť (teda skrze ponorenie – baptisimo), aby sme, ako Kristus vstal z mŕtvych slávou Otcovou, tak aj my chodili v novote života.“ (Rm 6:3-4) „súc s Ním spolu pohrobení v krste“ (Kol 2:12)

V Skutkoch apoštolov 8:38 stojí: „A rozkázal vozu, aby postál, a zišli obidvaja do vody, Filip aj eunúch, a pokrstil ho.“ Aj Ján Krstiteľ krstil v Jordáne (nie pri Jordáne): „A keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody, a hľa, otvorili sa mu nebesia, a videl Ducha Božieho, ktorý zostupoval akoby holubica a prichádzal na Neho.“ (Mt 3:16)

V roku 337, keď ležal cisár Konštantín na smrteľnej posteli v paláci v Ankyrone, pokropil biskup Eusébius pri vyslovení trojičiarskej formy trikrát jeho čelo. Bol to krst? Údajne sa tak mal Konštantín stať kresťanom, aj keď sa až do svojej smrti klaňal bohu slnka Solu. Trojičiarska forma krstu bola k tomu pridaná duchovne slepými cirkevnými otcami v čase vzniku učenia trojjedinosti. K vynájdenému učeniu trojice sa dokonale hodila trojičná forma krstu aby ju učinila vieryhodnou. Jedná sa pri tom o „rímske vyznanie krstu“.

Ak by cirkevní otcovia v 3. a 4. storočí a všetci teológovia potom vykonávali príkaz ku krstu tak, ako Peter v deň Letníc (Sk 2) a potom Pavol (Sk 19:5), tak by o tom neboli vôbec žiadne hádky. Žiadny z cirkevných otcov však nemohol podať správu o obrátení ku Kristu, o skutočnom prežití spásy, a už vôbec nie o Božom povolaní.

V Biblii neexistuje ani učenie trojjedinosti o troch večných osobách, ani trojičné vykonávanie krstu. Nie je v nej ani jedno jediné miesto, kde by bolo niečo vykonávané „v mene Otca, Syna a Svätého Ducha“ – ani jedno jediné! Každá modlitba, v zásade všetko sa dialo v mene Pána Ježiša Krista, pretože tak to bolo prikázané pravým veriacim v liste Kološanom 3:17: „A všetko, čokoľvek robíte slovom alebo skutkom, všetko robte v mene Pána Ježiša…“

Trojičiarska formula je používaná pri všetkých náboženských úkonoch vo všetkých cirkvách, pri vstupe do všetkých rádov a lóží, dokonca pri špiritistických seansách, úplne v celom svete okultizmu. Nie je biblická, takže môže byť len nebiblická, nemá Boží pôvod, takže je to falošná inšpirácia a vedenie do bludu. Nad tým by mali premýšľať všetci, aj charizmatici, ktorí meno „Ježiša Krista“ používajú pri modlitbe za chorých, ale vehementne odmietajú nechať sa v mene Pána Ježiša Krista pokrstiť.

Musia však vystúpiť aj falošní kristovia a falošní proroci, aby sa naplnilo, čo predpovedal náš Pán: „Mnohí mi povedia tamtoho dňa: Pane, Pane, či sme neprorokovali v Tvojom mene a v Tvojom mene démonov vyháňali a v Tvojom mene mnoho divov nečinili? A vtedy im vyznám: Nikdy som vás neznal. Odídite odo Mňa, páchatelia neprávosti!“ (Mt 7:22-23)

Kto dokáže pochopiť, že v celom kresťanskom svete nie je jasno v téme božstva, krstu, večere Pánovej, aj keď to stojí nad slnko jasnejšie v Biblii? Deje sa to predsa len preto, pretože neostali v učení Krista a apoštolov. Prapôvodné zjavenie, ako bolo darované apoštolom, sa žiaľ stratilo už v prvých kresťanských storočiach. Do kresťanstva bolo cirkevnými otcami vnášaného stále viac cudzieho politicko-náboženského zmýšľania.

Známy švajčiarsky teológ Hans Kung vo svojej knihe „Kresťanstvo” na viac ako 1 000 stranách pojednával aj o tejto dôležitej téme. Na strane 126 sa pýta: „Kde je v Novom zákone reč o trojjedinosti?“ A hneď potom píše: „Žiadne učenie trojjedinosti v Novom zákone.“ Zachádza aj na tému „Comma Johaneum“: „Pretože traja sú, ktorí svedčia na nebi: Otec, Slovo a Svätý Duch. A tí traja sú jedno.“ a objasňuje: „Historické skúmanie však odhalilo, že táto veta vznikla ako sfalšovanie v treťom alebo štvrtom storočí v severnej Afrike alebo Španielsku a rímskym inkvizičným hordám nepomohlo, že sa túto vetu snažili ešte na začiatku nášho storočia prezentovať ako autentickú. Úplne očividne to neznamená nič iné, ako to, že v židovskom kresťanstve, áno, v celom Novom zákone existuje viera v Boha, Otca, Ježiša, Syna a Božieho svätého Ducha, ale neexistuje žiadne učenie o Bohu v troch osobách (bytostiach), žiadne učenie o jednom »trojjedinom Bohu«, »trojakosti«“ (strana 126-127).

Obsah 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18