William Branham - muž poslaný od Boha
/ Gordon Lindsay
Langue: slovaque
1. Úvod
- Úvod
- Výzva
- Zláštne narodenie a detstvo
- Život u Branhamovcov
- Obrátenie
- Šťastné manželstvo a osudové rozhodnutie
- Rozvodnená rieka Ohio
- Zúfalstvo a sen
- Pozoruhodné príbehy
- Anjel Boží
- Nová služba
- Prvá kampaň s uzdravovaním
- Dramatické údalosti v službe po zjavení sa anjela
- Postrehy zo zhromaždení brata Branhama, napísal Jack Moore
- Pisateľ vstupuje do deja
- Na severozápade
- Hlas uzdravenia
- Cesta na sever
- Houston
- Správy v tlači
- Dary uzdravovania
- O vlastných videniach
- Škandinávia
Životný príbeh Williama Branhama sa tak vymyká z tohto sveta a je tak neobyčajný, že by sme museli ospravedlniť toho, kto by považoval tento príbeh za prehnaný a neuveriteľný, keby tu nebolo množstvo neklamných dôkazov, ktoré preukazujú a dosvedčujú, že tento príbeh je pravdivý. Tieto skutočnosti sú tak široko známe a takého druhu, že môžu byť ľahko overené tým, kto úprimne hľadá a platia ako Božie svedectvo o Božej ochote a Božom úmysle znovu zjaviť Seba ľuďom tak ako kedysi vo dňoch prorokov a apoštolov. Životný príbeh tohto proroka – lebo on je prorok, hoci toto označenie nepoužívame rovnako často – skutočne dokazuje, že tu máme zase dni Biblie.
Pisateľ si je vedomý toho, že nemá literárnu spôsobilosť na to, aby správne vykreslil a podal históriu tejto veľkej služby. Výdatne mu pritom pomáha to, že nemalú časť tohto rozprávania podal slovami priamo William Branham a niektorí iní, ktorí pomáhali pri tejto službe. Jasný, jednoduchý štýl brata Branhama má svoj pôvab, hoci sa nemôže chváliť prednosťami vzdelanca. Jeho štýl, hoci niekedy aj prudký, je vždy dramatický a osobitý. Poznať Williama Branhama znamená milovať ho. Jeho povaha je nežná a milá a jeho city reagujú hlboko na utrpenie a bolesť druhých. Jeho súcit s nemocnými a postihnutými je tak veľký, že ohrozuje jeho vlastné zdravie, keď sa dlhé hodiny modlí za nespočítateľné zástupy nemocných. Jeden čas akoby niesol na svojich krehkých ramenách takmer celú ťarchu utrpenia sveta, až mu Boh dal poznať, že táto zodpovednosť musí byť prenesená i na iných. Odvtedy, čo sa znovu vrátil k práci, vyhovel žiadosti svojich spolupracovníkov, aby sa šetril a neprekročil to, čo mu dovoľujú jeho sily. Božie uzdravovanie nerobí človeka nesmrteľným v tomto živote. Veď aj Ježiš niesol ťarchu únavy.
Pravdou je, že William Branham žije vo svete, ktorý sa líši od sveta priemerného kresťana. V záležitostiach tohto sveta je prostý a bezoľstný a nemôže sa rovnať tým, ktorí hľadajú sebecky, krivo i ľstivo svoj vlastný prospech. Na druhej strane však vo svete, v ktorom skutočne žije, sú jeho duchovné zmysly tak zbystrené, že sa môže viac priblížiť k Bohu a že si je nebeských skutočností vedomý viac, než ktorýkoľvek iný žijúci človek. Je to táto ohromujúca duchovná vnímavosť, ktorá spôsobila, že jeho služba je tak revolučná. Neprináša cirkvi vskutku žiadne nové učenie, ale skôr nové zjavenie skutočnej moci Božej a pravdu o zázrakoch v Písme.
Zároveň s touto duchovnou bystrosťou je v jeho službe charakteristické ešte niečo iné, čo pôsobí, že je tak milovaný zástupmi, ktoré ho počúvajú. Je to jeho prostá pokora. Nikto nie je žiarlivý na úspechy tohto malého muža, ktorý bojoval po dlhé roky stratenú bitku so životom, ktorý veľkú časť svojho života poznal len útrapy chudoby, ťažkej práce a hrozných zármutkov, muž, ktorému i tá troška života bola vytrhnutá z hrsti, až jeho duša zostala holá a zdalo sa akoby sa i samo nebo spiklo proti nemu. Mali by sme Bohu ďakovať za náhradu, ktorú mu medzitým dala Božia prozreteľnosť a radovať sa sním v jeho víťazstve. Snáď v službe žiadneho iného muža nebola smrť v tomto živote tak silne symbolizovaná – to však preto, aby mohol Boh oznámiť svojmu ľudu nový, alebo vzkriesený život.
Brat Branham si plne uvedomuje svoje hranice a často sa ospravedlňuje svojim poslucháčom pre svoje nedostačujúce vzdelanie. Ochotne rozpráva o svojom prostom pôvode, o svojom dlhom boji s chudobou. Nič nepredstiera, ale keď ide o jeho povolanie, tak niet žiadnych pochybností a váhaní. O tom musí hovoriť, aby splnil úlohu, ktorá mu bola daná. Jeho posolstvo a veľkosť obdarovania musia byť svetu oznámené.
Čo sa týka učenia, to je už niečo iné. Nepovažuje sa za teológa, alebo za rozhodcu v teologických sporoch. Napriek tomu má veľký vplyv na mnoho ľudí, ale neprepožičiava tento vplyv na to, aby presadzoval svoje názory na učenie. Niektorí sa neoprávnene pokúsili použiť jeho meno, aby uplatnili svoje osobné hľadiská. Bol nútený láskavo, ale rozhodne odmietnuť takéto pokusy. Jeho poslanie je zjednotiť ľudí a nie ich ďalej rozdeľovať v názorových rozporoch. „Známosť nadúva, ale láska vzdeláva.“ (1. Kor. 8:1)
Je to jeho prostá pokora, ktorá očarúva poslucháčstvo, nech by už bol kdekoľvek. Hoci splnenie jeho povolania vyžaduje, aby slúžil veľkým zástupom, jeho úprimným želaním je, aby si zachoval prostotu života. Vie veľmi dobre, že veľkí muži Boží v minulosti zistili, že ich moc od Boha a pomazanie zmizli, akonáhle stratili prostotu svojej kresťanskej skúsenosti a ducha pokory, ktoré raz vlastnili.
To, že sa vzďaľuje od zástupov nie je preto, že by sa im vyhýbal, ale skôr preto, že zistil, že len tak môže pokračovať vo svojej službe. Neprišiel na to, aby stratil svoj čas s nespočetnými ľuďmi, ktorí by si ho priali navštíviť, pohovoriť sním, poradiť mu, alebo sa pýtať na jeho mienku. Nezostal by mu čas na očakávanie na Boha a on predsa dobre vie, že zo všetkých ľudí je on najviac závislý na pomazaní Duchom. Bez tohoto pomazania je bezradný. Nemá prirodzené schopnosti, na ktoré by sa mohol spoľahnúť, keby sa mu nedostalo toho dôležitého prvku zhora. Niektorí ľudia to ale nechápu a sú veľmi sklamaní, keď nedosiahnu osobný rozhovor. Máloktorý deň prejde, aby neprišli takí, ktorí majú pre neho dôležitý odkaz, ktorý môžu odovzdať iba oni.
Hoci musí žiť v odlišnom svete, aby mohol priniesť oživenie a požehnanie svojim blízkym, predsa nie je nikto viacej ľudský než on a nikto, kto by ľuďom rozumel tak ako brat Branham. Usilovne sa snaží poslúžiť všetkým a túži po tom, aby pomohol, čo je len v jeho silách. V tomto ohľade sa skutočne nemôže spoliehať na seba, lebo vie, že jeho prianie poslúžiť by mohlo viesť k záväzkom, ktoré by potom nemohol splniť a nič ho netrápi tak ako vedomie, že nemohol splniť dané slovo. Preto vložil usporiadanie svojich záležitostí do rúk svojich spolupracovníkov tak, aby mohli riadne urobiť to, čo vyžadujú dohovory pri organizovaní kampaní.
Aby človek bratovi Branhamovi porozumel, je potrebné vedieť niečo o jeho minulosti. Podľa toho, ako rozpráva túto históriu on sám, bola jeho rodina najchudobnejšia z chudobných. Ešte i v čase, keď sa ženil bola jeho existencia veľmi neistá. Dlho si nemohol zaobstarať ani najskromnejšie domáce zariadenie. Raz si kúpil na splátky pohovku. Prišiel však o ňu, lebo nemohol dodržať splátky. Roky hlásal vo svojom vlastnom stane bez toho, aby prijal plat, lebo bol presvedčený, že jeho zbor je príliš chudobný, než aby uniesol zborové výdavky a potreby jeho rodiny. Aby uhradil náklady, pracoval ako hájnik štátu Indiána, ale bol príliš dobrosrdečný, než aby ukladal pokuty, hoci boli jeho jediným zdrojom príjmu. Preto, aby uživil rodinu, a hoci to znie neuveriteľne, je to pravda, musel pracovať ešte v inom zamestnaní ako strážca vysokonapäťového elektrického vedenia, lebo túto prácu mohol vykonávať súčasne s prácou hájnika. V tomto svojom vlastnom existenčnom zápase prišiel do úzkeho styku s utrpením a zármutkom ľudí. A vo váženom postavení, ku ktorému ho Boh teraz povolal, je stále schopný intenzívne cítiť s tými, ktorí musia prežívať to, čo on sám prežíval, temný a osamelý smútok.
Je ešte iný dôvod, pre ktorý si Boh vyvolil Williama Branhama k veľkej úlohe volať ľudí k jednote ducha. Pán vedel, že sa nikdy nepokúsi založiť vlastnú organizáciu. To by bo! mohol urobiť, ale takému pokušeniu nikdy ani na chvíľu nepodľahol. Jeho cieľom nebolo priniesť cirkvi niečo nového, čo by malo za následok vytvorenie novej organizácie. To nebola jeho vízia, ani želanie, ale skôr išlo o to, aby ľud Boží, ktorý sa rozdelil, spoznal, že je jedným telom a spojil sa v Duchu ku očakávaniu návratu svojho Pána Ježiša Krista. Nehľadal len uzdravenie fyzických tiel veriacich, ale tiež uzdravenie tajomného tela Kristovho, Jeho cirkvi.
Pripomína nám to apoštola Pavla, ktorý poukázal na to, že príčinou mnohých nemocí a smrti v cirkvi je to, že nerozoznávame, nerozsudzujeme tela Pánovho, a preto medzi nami sú mnohí mdlí, mnohí nemocní a mnohí spia (1. Kor. 11:30). Vieme, že toto slovo Písma sa ponajprv vzťahuje na fyzické telo Kristovo, symbolizované v lámaní chleba pri večeri Pánovej. Ale tento oddiel sa musí vzťahovať aj na tajomné telo Kristovo, lebo bezprostredne na to začína Pavel hovoriť o tomto predmete a vskutku táto téma zaberá celú 12. kapitolu jeho 1. listu Korinťanom. Túto rozpravu uzaviera tým, že poukazuje na vážnu naliehavosť toho, aby údy Kristovho tela správne poznávali navzájom svoje miesto v ňom. „A preto, ak trpí jeden úd, spolu s ním trpia všetky údy (tela Kristovho); ak je v sláve jeden úd, radujú sa spolu s ním všetky údy. Vy, ale ste telo Kristovo a časť jeho údov“ (1. Kor. 12:26-27). Cirkev, čiže telo Kristovo, je nemocné, pretože členovia cirkvi nemajú medzi sebou súlad.
Ak mám v krátkosti hovoriť o službe Williama Branhama – už sa nepokúša o to, aby sa modlil za všetkých, ktorí napĺňajú jeho zhromaždenia. Zistil, že hranice jeho telesných síl to znemožňujú. Ohraničil svoju službu na vymedzený počet ľudí na každý večer. Neznamená to však, že by v jeho zhromaždeniach nemohli byť uzdravení všetci. Nemocní medzi poslucháčmi sú povzbudzovaní, aby prijali uzdravenie vo viere ešte pokiaľ sú vo svojich laviciach. A naozaj, ako výsledok tohto poučenia je prekvapujúci počet svedectiev tých, ktorí boli takto uzdravení. Tieto uzdravenia sa netýkajú menšieho počtu chorôb. Oslobodenie sa dotýka tiež takých chorôb ako je rakovina, nádory, tuberkulóza, atď. Z času na čas rozoznal brat Branham, pôsobením svojho božského obdarovania, takéto ochorenia a oznámil ich uzdravenie, hoci osoba prijímajúca uzdravenie sedela ďaleko vzadu v posluchárni.
Ďalší veľký zámer Branhamových zhromaždení je vniesť do duchovnej služby inšpiráciu nie však na to, aby podnietil mnohých k usporiadavaniu ohromných ťažení, ale aby sa mnohí vrátili s novou inšpiráciou do svojich vlastných zborov a v nich začali skutočnú službu oslobodenia. Príliš dlho sa používali náhrady k získavaniu ľudí pre cirkev, až sa služba v mnohých našich cirkvách stala len ľudskou a viditeľne božské pôsobenie sa stratilo. Služba uzdravovania je koniec koncov biblickým spôsobom získavania zástupov pre Boha. Vieme, že v živote niektorých sa zrodila podivuhodná služba, keď sa po návšteve Branhamových zhromaždení a návrate domov zatvorili a neukázali, dokiaľ nepočuli hlas z neha.
A čo to znamenalo pre kresťanov a ako bol obohatený ich duchovný život, keď videli vlastnými očami dielo divov, a to často po prvýkrát! Ako boli pochybnosti a nevera vyzvané k zápasu a zahnané na útek! Boh tu prestal byť neurčitým a vzdialeným Bohom a stal sa tým, ktorý je blízko a je pripravený zjaviť samého seba ľudským synom! Keď sa modernizmus so svojou mrazivou neverou stretne s touto výzvou, je zahnaný na útek. Nijaké medové slová ani obratné rečnenie nemôže poblázniť človeka, ktorý videl na vlastné oči dielo Božie. Ľudia si uvedomujú, tak ako nikdy predtým, že Biblia je pravdivá a Božia moc, nebo a peklo sú skutočné!
Tieto veľké zhromaždenia majú tiež misijný charakter. Široké vrstvy vidieckeho obyvateľstva bývajú zriedkakedy dotknuté zhromaždeniami plného evanjelia, ale pri Branhamových ťaženiach sú zasiahnuté zvesťou. Pri oltárnych výzvach bývajú mnohí, ktorí výzvu uposlúchnu. Hoci sa nevracajú, aby zväčšili počet členov miestnych zborov, sú predsa neoceniteľným prírastkom do kráľovstva Božieho Nie je treba zdôrazňovať, že mnohí z obyvateľov miest sa tiež obrátili a stávajú sa kandidátmi zborov tých pastorov, ktorí kampaň podnikli a boli natoľko iniciatívni, aby šli za týmito obrátenými a povzbudili ich. Jeden pastor, nám povedal, ze hneď po Branhamovom zhromaždení v jeho meste pojal do svojho zboru sto nových členov. Ťaženia sú samozrejme pre celú verejnosť mocným svedectvom o pravdivosti posolstva a skutočnej moci plného evanjelia.
Osobným svedectvom pisateľa je, že služba Williama Branhama mocne ovplyvnila aj jeho vlastnú službu. Aj keď už predtým praktikoval službu uzdravovania a jeho vlastný zbor sa do značnej miery tešil z dobrodenia tejto slávnej pravdy, predsa len až po službe brata Branhama prijal vieru ku službe hluchým, nemým, slepým a tiež aj videl jej bezprostredné výsledky. Zhromaždenia, ktoré viedol, boli veľmi úspešné a nepochybne by bol teraz zamestnaný vlastnými ťaženiami, lebo mal celý rad pozvaní. Bola tu však tá skutočnosť, že podľa Božej prozreteľnosti boli jeho sily a čas požadované k tomu, aby ako vydavateľ Hlasu uzdravenia koordinoval činnosť a povzbudzoval tých, ktorí majú účasť na navštívení, ktoré prišlo na Zem. Za odmenu pre seba pokladá to, že mal tú česť byť pripojený k tomuto dielu spolu s Williamom Branhamom.
Ak sa obzrieme späť, za počiatok tohto navštívenia môžeme označiť deň 7. mája 1946. V tento deň anjel Pánov povedal Williamovi Branhamovi, že ak zostane verný, toto veľké duchovné hnutie otrasie svetom. Videli sme, že táto predpoveď sa splnila. Ak mám hovoriť za nás všetkých tak, ako to robí náš milý brat Branham a ak sa dívam na krehkosť ľudských nástrojov, vidím nevyspytateľný úmysel Boha, ktorý tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna. Aké nevystihnuteľné sú Jeho súdy a jeho cesty! Jemu samému buď všetka sláva!
Gordon Lindsay
Február, 1950