William Branham - muž poslaný od Boha
/ Gordon Lindsay
Langue: slovaque
6. Šťastné manželstvo a osudové rozhodnutie
- Úvod
- Výzva
- Zláštne narodenie a detstvo
- Život u Branhamovcov
- Obrátenie
- Šťastné manželstvo a osudové rozhodnutie
- Rozvodnená rieka Ohio
- Zúfalstvo a sen
- Pozoruhodné príbehy
- Anjel Boží
- Nová služba
- Prvá kampaň s uzdravovaním
- Dramatické údalosti v službe po zjavení sa anjela
- Postrehy zo zhromaždení brata Branhama, napísal Jack Moore
- Pisateľ vstupuje do deja
- Na severozápade
- Hlas uzdravenia
- Cesta na sever
- Houston
- Správy v tlači
- Dary uzdravovania
- O vlastných videniach
- Škandinávia
Po jeho obrátení a po povolaní za evanjelistu nastalo šťastné obdobie jeho života, v ktorom na mladom mužovi spočinulo Božie požehnanie a zdalo sa, že je všetko v poriadku. Začal organizovať stanové zhromaždenia vo svojom vlastnom domovskom meste, v Jeffersonville. Pre mladého evanjelistu vo veku dvadsaťštyri rokov, ktorý práve vstúpil do služby, bola táto kampaň pozoruhodne úspešná. Odhadovalo sa, že viac ako tritisíc poslucháčov navštívilo jednotlivé zhromaždenia a značný počet sa ich aj obrátil. Pri krste, ktorý nasledoval po tomto prebudení, bolo vo vode pokrstených asi stotridsať osôb. Práve keď sa chystal pokrstiť sedemnástu osobu v poradí, zjavilo sa nad ním nebeské svetlo. Toto zjavenie dosvedčil veľký zástup prítomných, ktorý stál na brehoch rieky Ohio.
Ľudia z Jeffersonville, navštevujúci jeho zhromaždenia, postavili modlitebňu, ktorú dodnes nazývajú Branhamov stánok (Branham Tabernacle). Niekoľko nasledujúcich rokov bolo plodným obdobím, počas ktorého na ňom spočívalo Božie požehnanie. V tom čase mal tiež viacero videní, ktorým však porozumel až oveľa neskôr po rokoch, keď mu bolo dané obsiahlejšie zjavenie Božej vôle, týkajúcej sa jeho života.
Manželstvo
Práve v týchto rokoch sa stretol so skvelou kresťanskou dievčinou, Hope Brumbackovou. Po niekoľkomesačnom dvorení mladá žena prijala ponuku Williama Brahnama a vzali sa. Nechajme ho samého porozprávať príbeh o jeho nesmelosti, ponuke listom, svadbe a udalostiach, ktoré nasledovali, jednoducho, ale dramaticky, tak ako vždy hovoril na pódiu:
„Bol som len malý a veľmi hanblivý dedinský chlapec. Ak pritom uvážite, aký som bol plachý, asi sa budete čudovať, ako som sa vôbec mohol oženiť. Ja som sa však stretol s veľmi nežnou kresťanskou dievčinou. Bola obdivuhodná. Moja predstava o žene bola taká, že som chcel, aby to bol niekto, kto by nepil a nefajčil. Vtedy ale nebolo ľahké nájsť také dievča. Keď som ju našiel, želal som si, aby som sa s ňou mohol oženiť, ale nemal som dosť odvahy, aby som ju o to požiadal. Vedel som, že to musím urobiť rýchlo, lebo bola príliš dobrá, než aby strácala čas so mnou. Isto by bola dostala iného. Ja som ale zarábal len dvadsať centov za hodinu. Jej otec pritom zarábal niekoľko sto dolárov mesačne. Zakaždým večer, keď som ju chcel navštíviť, chcel som jej povedať: „Prichádzam, aby som ťa požiadal o ruku.” Potom mi ale zovrelo hrdlo a nemohol som nič povedať. Nevedel som si rady. A viete, čo som nakoniec urobil? Napísal som jej list, v ktorom som ju požiadal o ruku.
No a v tomto liste už bolo o niečo viac romantiky než len „Drahá slečna”. Snažil som sa napísať čo najlepší list, hoci teraz viem, že bol úbohý. Ráno som bol odhodlaný hodiť list do schránky. Potom ma ale napadlo, čo by sa asi stalo, keby sa dostal do rúk jej matky? Bál som sa jej ten list odovzdať. Nakoniec som nabral všetku odvahu a v pondelok ráno som ho strčil do schránky. V stredu večer som sa mal s ňou stretnúť a vziať ju do zhromaždenia. Po celý ten čas do stredy som bol veľmi nervózny. V stredu večer som ju navštívil. Po ceste som rozmýšľal o tom, čo by sa stalo, keby vyšla matka a povedala: „William Branham!“ Vedel som, že dopadnem dobre s dcérou, ale nebol som si taký istý, pokiaľ išlo o jej matku.
Konečne som prišiel ku dverám a zavolal som Hope. Prišla ku dverám a povedala: „Nepôjdeš ďalej?” Povedal som, „Ak nemáš nič proti tomu, posadím sa hneď tu na verande.“ Poistil som sa tak, aby ma nedostali dovnútra. Hope odvetila: „Tak dobre, hneď budem hotová.“
Mal som starý model fordky T, ale Hope povedala: „Do modlitebne nie je ďaleko, pôjdeme pešo.” To ma znepokojilo a bol som si istý, že sa niečo stalo. Celú cestu do modlitebne sme šli mlčky, Hope nič nepovedala. V ten večer som bol taký nervózny, že som vôbec nepočul, čo pastor hovoril. Veď viete, že žena dokáže priviesť človeka do napätia.
Keď sme odchádzali z modlitebne, šli sme cestou dole, bola mesačná noc. Hope stále nič nepovedala. Nakoniec som usúdil, že list predsa len nedostala. Hneď som sa cítil lepšie. Pomyslel som si, že možno poštár odovzdal list na nesprávnom mieste a tak som bol čoskoro vo svojej koži. Vtom sa ku mne obrátila a povedala: „Billy, dostala som tvoj list.” Povedal som si v duchu: „Ach, čo mám robiť?” Nakoniec som sa spýtal: „Č-č-čítala si ho?” Povedala: „Áno.“ Znervóznel som viac ako kedykoľvek predtým. Približovali sme sa k ich domu. Povedal som: „Čítala si ho celý?” Hope nato: „Áno”. A už sme boli na schodoch. Čudoval som sa, že ma vedie dovnútra, kde bola jej matka. Povedal som rýchlo: „Čo si o tom myslíš?” Odpovedala: „Bol v poriadku.“
Nuž, v ten večer som nepožiadal jej matku o ruku Hope, ale vedel som, že mám poprosiť niektorého z jej rodičov. Myslel som si, že požiadam jej otca, pretože sme spolu dobre vychádzali. Raz večer som šiel k nemu, keď sedel vo svojom aute Buick. Spomínate si, že som mal T model fordky. A tak som mu povedal: „Vy ale máte pekné auto!” Odpovedal: „Ty máš tiež peknú fordku.” Nato som povedal: „Nuž, hej.” Pozrel sa na mňa a povedal: „Áno, Billy, môžeš ju mať.” To bola úľava! Tak som mu povedal: „Viete, že zarábam len dvadsať centov za hodinu za kopanie priekopy. Urobím však pre ňu všetko, čo budem môcť. Budem jej verný a budem ju milovať celým svojim srdcom.” Položil svoju ruku na moju hlavu a povedal: „Billy, budem radšej, keď ju budeš mať ty, než ktokoľvek iný, koho poznám, pretože viem, že k nej budeš dobrý a budeš ju mať rád.”
Vzali sme sa a neverím, že mohlo byť na svete šťastnejšie miesto ako náš malý domček. Bolo to nádherné. Nemali sme veľa nábytku len skladaciu posteľ, starý koberec, súpravu na raňajky, starú pec, ktorú som kúpil od starinára a dal do nej nový rošt. Priatelia moji, to bol domov! Radšej budem žiť v chatrči v priazni Božej, než v jednom z najlepších domov.
Všetko bolo krásne. Manželka šetrila peniaze, aby si kúpila bavlnené šaty. Cítil som sa šťastný, keď som mohol pre ňu niečo urobiť. Po dvoch rokoch sa nám narodil malý Billy Paul. Keď som ho v nemocnici prvýkrát počul kričať, tušil som, že je to chlapec a oddal som ho Bohu skôr, než som ho uvidel.
V zhromaždení plného evanjelia
Po čase, keď som našetril peniaze na to, aby som si mohol kúpiť rybársku výstroj, šiel som na pár dní k jazeru Pawpaw v štáte Michigan. Nemal som dosť peňazí, preto som sa musel vrátiť. Na spiatočnej ceste, keď som križoval rieku Mishawaka, videl som ako sa schádza väčší počet ľudí na zhromaždenie. Zaujímalo ma, čo sú to za ľudia a rozhodol som sa, že pôjdem na zhromaždenie. Tak som sa zoznámil s letničným hnutím.
Zistil som, že sa zišli na konferenciu. Boli veľmi horliví, a to bolo pre mňa tak trochu nové. Začali piesňou: „Viem, že to bola krv, viem, že to bola krv.“ Všetci tlieskali rukami do taktu. Povedal som si: „Som zvedavý, čo sú to za ľudia.“ Nato vystúpil jeden starší a začal hlásať o krste Duchom Svätým. Čím ďalej hovoril, tým som nadobúdal väčšie presvedčenie, že na tom musí byť niečo pravdivé.
Rozhodol som sa, že zostanem ešte ďalší deň. Nemal som peniaze na izbu v hoteli, zašiel som teda večer do poľa, kde som parkoval a prespal som v žitnom poli. Ráno som vstal zavčasu a vrátil som sa do modlitebne. Kúpil som si len rožky a mlieko, aby mi peniaze vystačili. Keď som sa vrátil, zhromaždil sa už väčší počet ľudí k rannej bohoslužbe. Predchádzajúci večer sedelo na pódiu mnoho pastorov. Muž vedúci zhromaždenie povedal: „Nemáme toľko času, aby sme vás všetkých vypočuli, prosím teda, aby sa každý z vás len zdvihol a povedal svoje meno.” Keď prišlo na mňa, vstal som a povedal: „Evanjelista William Branham,” a posadil som sa.
Popoludní vyzvali staršieho farebného muža, aby hovoril. Bol dosť starý a prekvapilo ma to trochu, keď som videl, že vybrali práve tohto muža, aby hovoril pred tak veľkým zhromaždením. Hovoril na text: Kde si bol, keď som zakladal zem? Keď prespevovali spolu hviezdy ranné?“ (Job 38:4–7) Nuž, ten starý muž začal od času asi desať miliónov rokov pred stvorením sveta. Prebral približne všetko, čo je v nebi, dostal sa dolu s dúhou a hovoril o všetkom na zemi až k druhému príchodu Krista. Keď skončil, bol taký čulý ako nejaký mladý muž. Keď zostupoval z pódia, povedal dokonca: „Nemáte pre mňa dosť priestoru”. Uvedomoval som si, že Boh daroval tomuto mužovi niečo, čo nedal mne. Keď začínal hovoriť, ľutoval som ho, keď však skončil, ľutoval som sám seba. Títo ľudia mali niečo, čo som nemal, po čom som však túžil.
V tú noc som šiel opäť spať do žitného poľa. Ráno som sa rozhodol, vzhľadom k tomu, že ma nikto nepoznal, že si oblečiem staré kožené nohavice. Druhé nohavice som dosť pokrčil, lebo som ich používal ako vankúš. Tento deň bol posledným dňom, ktorý som sa tu mohol ešte zdržať, lebo mi zostalo už len toľko peňazí, aby som si mohol kúpiť benzín na cestu domov. Vrátil som sa do zhromaždenia a keď som vošiel, ľudia už spievali a jasali. Želal som si krst Duchom Svätým, ak mi ho Boh dá.
Vyzvanie
Muž vedúci zhromaždenie vstal a oznámil, „Práve sme si vypočuli svedectvo najmladšieho evanjelistu. Druhým najmladším je William Branham z Jeffersonville.” Povedal: „Tak poďte dopredu, William Branham, ak ste v budove.” Môžete si byť istí, že som sa vyľakal. Sklopil som oči a videl svoje kožené nohavice. Sedel som celkom ticho. V skutočnosti som nikdy nevidel spôsob verejného oslovenia a určite som si neželal vystúpiť tam a hovoriť pred tými všetkými zdatnými pastormi. Volali znovu: „Vie niekto o evanjelistovi Branhamovi?” Ale ja som sa ešte nižšie skrčil vo svojom sedadle. Výzvu znovu opakovali. Farebný muž, sediaci vedľa mňa sa obrátil a povedal: „Nepoznáte ho?” Nemohol som klamať, a preto som odpovedal: „Áno, pane, poznám ho.“ Povedal: „Priveďte ho teda.“ Povedal som: „Počujte, ja som William Branham, ale mám na sebe tieto kožené nohavice a nemôžem ísť na pódium.“ Farebný muž však povedal: „Títo ľudia sa nestarajú o to, ako ste oblečený. Ide im o to, čo je vo vašom srdci.” Nuž, povedal som: „Prosím vás, nehovorte nič o tom.” Ale farebný muž nečakal ďalej a vykríkol: „Tu je, tu je!” Stratil som odvahu, nevedel som, čo robiť. Noc predtým tam v žitnom poli som však prosil: „Pane, ak sú to ľudia, ktorých som vždy túžil nájsť, ktorí vyzerajú tak šťastní a slobodní, daj, aby som u nich našiel priazeň.“
Áno, Pán mi dal ich priazeň, ale ja som sa zdráhal postaviť sa pred zástupom v tých kožených nohaviciach. Všetci sa pozerali na mňa, musel som niečo urobiť. Vystúpil som teda na pódium. Tvár som mal červenú, a keď som sa otočil, videl som mikrofóny a rozmýšľal som, čo sú to za veci? Prosil som: „Pane, ak si kedy niekomu pomohol, pomôž teraz mne.“
Otvoril som Bibliu a môj zrak padol na verš: Bohatý muž potom pozdvihol oči svoje v pekle. Hovoril som na ten verš (Luk. 16:23–24). „A potom kričal. Neboli tam žiadni kresťania a preto kričal. Nebola tam žiadna modlitebňa a on kričal. Neboli tam kvetiny a on kričal. Nebol tam Boh a on kričal.” Býval som dosť formálnym rečníkom, keď som však hovoril, niečo sa ma zmocnilo a moc Božia zostúpila na zhromaždenie.
Pozvaný evanjelizovať
Po zhromaždení – trvalo asi dve hodiny – som vyšiel von. Prišiel za mnou evanjelista. Bol to veľký silný chlap v kovbojských čižmách, pristúpil ku mne, predstavil sa mi a povedal: „Som z Texasu a mám tam dole pekný zbor, čo keby si mal u mňa počas dvoch týždňov zhromaždenia?” Iný evanjelista z Floridy prišiel za mnou a povedal: „Čo keby si prišiel k nám a mal u nás týždeň evanjelizačné zhromaždenie?” Zobral som kus papiera a poznamenal som si mená a adresy a o niekoľko minút som mal zaznamenaných toľko prebudeneckých zhromaždení, čo by zaplnili celý rok.
Nuž, bol som šťastný. Skočil som do svojej malej fordky a šiel som cez Indianu domov. Keď som dorazil domov, pribehla moja žena a objala ma. Keď sa na mňa pozrela, spýtala sa: „Z čoho si taký šťastný?” Povedal som: „Stretol som sa s najšťastnejšou skupinou ľudí, akú som kedy videl. Sú skutočne šťastní a nehanbia sa za svoje náboženstvo. Skutočne, od toho času sa niečo so mnou stalo. Títo ľudia ma nechali hovoriť na svojej konferencii a čo viac, dostal som niekoľko pozvaní, aby som hovoril v ich zboroch.” Povedal som: „Pôjdeš so mnou?” Odpovedala: „Miláčik, sľúbila som, že s tebou pôjdem všade, dokiaľ nás smrť nerozdelí.” Boh žehnaj jej verné srdce!
Rozhodol som sa, že pôjdem aj k matke a poviem jej o tom. Keď som tam prišiel, povedal som: „Maminka, chcem ti niečo povedať.” Potom som jej rozprával o tých zhromaždeniach a pozvaniach. Spýtala sa: „Koľko zarábaš?” Máme doma len sedemnásť dolárov, ale cítime, že to Pán rozhojní. Objala ma a požehnala mi. Stále ešte za mňa prosí. Povedala: „Vieš syn môj, pred mnohými rokmi sme mali také učenie v našom zhromaždení a ja viem, že je to správne.
Osudné rozhodnutie
Priatelia moji, nech to, čo vám teraz poviem, slúži k vášmu poučeniu. Nech moje omyly slúžia k vášmu požehnaniu.
Priatelia a príbuzní ma varovali, aby som neprijal to, o čom som cítil, že je to Božie povolanie. Niektorí dokonca tvrdili, že ľudia, s ktorými som sa na konferencii zoznámil sú ničomníci. Až oveľa neskôr som zistil a hovorím to s úctou, že to, čo oni mali za bezcenné, bolo v skutočnosti to najlepšie. Nahovárali mi, že moja žena nebude mať čo jesť, že jeden deň bude jesť a druhý deň zasa hladovať. Ďalší hovorili, že moje miesto je tu, že sa mám poobzerať po práci v Jeffersonville. Ja som ich počúval a nakoniec som sa rozhodol, že neodídem. Ako by sme aj boli mohli vedieť, čo nás o osem mesiacov čaká. Ako by sme aj boli mohli vedieť, že sa rieka Ohio rozvodní a moju rodinu stihne tak hrozná tragédia.
Keď som sa už rozhodol neodísť evanjelizovať, Božie pomazanie, ktoré na mňa zostúpilo v tých zhromaždeniach, ma opustilo. Vrátilo sa až po piatich rokoch. Môj zbor, ktorý po tých zhromaždeniach začal prospievať a rásť, začal upadať. Nič sa nám nedarilo. Aj so zborom to šlo dole a ja som nevedel, čo robiť. Vtedy začalo najhoršie obdobie môjho života. Prišla povodeň. Rozvodnená rieka Ohio vzala množstvo životov a spôsobila aj smrť dvoch, ktorí mi boli na celom svete najdrahší.