William Branham - muž poslaný od Boha
/ Gordon Lindsay
Langue: slovaque
4. Život u Branhamovcov
- Úvod
- Výzva
- Zláštne narodenie a detstvo
- Život u Branhamovcov
- Obrátenie
- Šťastné manželstvo a osudové rozhodnutie
- Rozvodnená rieka Ohio
- Zúfalstvo a sen
- Pozoruhodné príbehy
- Anjel Boží
- Nová služba
- Prvá kampaň s uzdravovaním
- Dramatické údalosti v službe po zjavení sa anjela
- Postrehy zo zhromaždení brata Branhama, napísal Jack Moore
- Pisateľ vstupuje do deja
- Na severozápade
- Hlas uzdravenia
- Cesta na sever
- Houston
- Správy v tlači
- Dary uzdravovania
- O vlastných videniach
- Škandinávia
Zdá sa, že v Božích plánoch často bolo, aby jeho vyvolené nádoby žili svoj život v ťažkých podmienkach a v niektorých prípadoch i v krajnej chudobe. Niekedy bolo dopustené, aby okúsili horkosť pohára utrpenia. Nikto druhý nedokázal potom tak súcitiť s ľuďmi v ich ťažkostiach a trápeniach ako tí, ktorí podobnými skúškami sami prešli. Vzácne sa vyskytujú takí, ktorí boli Bohom povolaní zvláštnym spôsobom a pritom boli vychovaní v bohatých domoch, alebo pochádzali z noblesných rodín. Spasiteľovou kolískou boli jasličky. Keď bol ôsmeho dňa obrezaný, mohla jeho rodina priniesť k obvyklej obeti len pár hrdličiek – obeť, ktorá mohla byť prinesená len vtedy, ak boli rodičia príliš chudobní, než aby mohli venovať baránka (3. Mojžišova, 12:8). V čase Kristovho pôsobenia kritici pochybovali o autorite jeho predchodcu Jána Krstiteľa, pretože chodil v hrubom odeve a jeho hlásanie bolo drsné a chýbala mu uhladenosť a štýl cirkevných škôl svojej doby. O Jánovi ale Pán Ježiš povedal, že nikto, narodený zo ženy nebol väčší než on. Všetkých kritikov sa dôrazne pýtal: „Čo ste vyšli vidieť? Či človeka odetého mäkkým rúchom? Veď tí, čo sa mäkkým rúchom odievajú sú v domoch kráľovských.” (Matúš 11:8) Inými slovami povedané, Pán im ukázal, že nemajú očakávať, že sa proroci Jánovho druhu vynoria z prostredia, v ktorom by boli hýčkaní a chránení pred ťažkosťami života. Pokora a silný charakter sa najlepšie rozvíjajú uprostred drsného života poznačeného tvrdosťou, niekedy utrpením a chudobou. Ale nechajme teraz brata Branhama, aby hovoril o svojom domove, detstve a o zápase svojho otca s chudobou:
Bol som otcov chlapec. Keď si vyhrnul rukávy a videl som tie veľké svaly, hovoril som. „Ó, môj otec bude žiť sto rokov.” Z tej drevorubačskej roboty mal veľmi silné ramená, a tak sa mi zdalo, že nebude môcť nikdy zomrieť. Ale mal len päťdesiatdva rokov, bol ešte bez šedín, s kučeravými vlasmi, keď jeho drahá hlava ležala na mojom ramene a Boh ho vzal domov.
Videl som môjho otca prichádzať z lesov tak spáleného, že matka chcela vziať nožnice a rozstrihať mu košeľu na chrbáte. Ťažko pracoval za sedemdesiatdva centov denne, aby nás uživil. Miloval som svojho otca, aj keď pil. Občas som od neho dostal výprask, ale dostal som len jeden, hoci by som bol potreboval dva. Na stene viselo desať prikázaní spolu s veľkou lieskovou metlou. Keď som niečo vyviedol, dostal som svoj trest vonku v drevami. Ale miloval som svojho otca. Po rokoch dal svoje srdce Kristovi. Bol spasený niekoľko hodín pred tým, než zomrel v mojom náručí.
Chudoba v dome
Spomínam si, ako otec musel pracovať, aby zaplatil účty. Nie je to hanba byť chudobným, ale niekedy to býva ťažké. Pamätám sa, ako som nemal nijaké oblečenie do školy. Po celý jeden rok som chodil bez košele. Neďaleko bývala jedna zámožná žena, ktorá mi dala kabát s námorníckym znakom na rukáve. Zapol som si golier, bolo mi v tom horúco. Učiteľka mi povedala: „William” a ja som odpovedal: „Prosím, pani!” „Prečo si nevyzlečieš ten kabát?”, ale ja som nemohol, nemal som na sebe žiadnu košeľu. Tak som klamal: „Je mi chladno.” Na to povedala: „Sadni si k ohňu”. Sadol som si tam, zatiaľ čo mi pot stekal po čele. Potom sa spýtala: „Už je ti lepšie?” Musel som povedať: „Nie je, pani učiteľka.“
Bolo to dosť ťažké. Z mojich topánok vykúkali prsty ako hlavičky hrdličiek. Avšak o niečo neskôr som dostal košeľu. Poviem vám, aká to bola košeľa. Boli to dievčenské šaty, ktoré patrili pôvodne mojej sesternici a mali na sebe plno volánov. Odstrihol som sukňovú časť, obliekol som si to a mali ste vidieť ako pyšne som si vykračoval do školy. No, a deti sa mi smiali. Povedal som im: „Čo sa mi smejete?” A oni, „Veď máš dievčenské šaty.“ Znova som musel klamať a povedať: „Sú to indiánske šaty.” Neverili mi to, a tak som s plačom utiekol.
Blízko nás žil chlapec, ktorý predával malý skautský časopis. Za to dostal chlapčenský skautský oblek. Ľudkovia, ako rád by som bol mal tento oblek. Bolo to práve počas vojny a každý, kto bol vtedy dosť veľký, bol v uniforme. Vždy som si želal byť vojakom. Bol som vtedy však ešte malý. Ale ani v tej poslednej vojne som nebol dosť veľký, aby som mohol narukovať. Moji štyria bratia však narukovali. Ale Boh mi dal inú uniformu, výstroj Božiu, a tak som mohol vyjsť a bojovať proti nemociam a chorobám, ktoré spútali ľudstvo.
Ako som obdivoval tie skautské šaty s ich širákom a kamašami, povedal som: „Lloyd, až obnosíš ten oblek, dáš mi ho?” Odpovedal: „Ale áno, dám ti ho, Billy.” Na nešťastie tieto šaty vydržali viac ako ktorékoľvek iné. Zdalo sa mi, že ich nikdy nevynosí. Potom som ho po nejaký čas na ňom nevidel, a tak som šiel za ním a povedal. „Lloyd, čo si urobil s tými skautskými šatami?” Povedal: „Billy, popozerám sa doma, či ich nájdem.” Ale keď ich hľadal, zistil, že jeho matka ich rozstrihala na záplaty na šaty jeho otca. Prišiel za mnou a povedal. „Nemôžem z nich nič nájsť, okrem jedinej kamaše.“ A ja na to: „Tak prines aspoň tú!” Priniesol som si ju domov a natiahol som si ju. Bolo na nej šnurovanie. Zaviazal som ho a myslel som m, že teraz som už skutočný vojak. Chcel som ju nosiť do školy, nevedel som však ako to urobiť. A tak som predstieral, že mám zranenú nohu a že som si natiahol kamašu, aby som postihnutú nohu chránil. Lenže v škole ma učiteľ zavolal k tabuli. Snažil som sa schovať nohu, ktorá nemala kamašu, ale všetky deti sa dali do smiechu. Rozplakal som sa a učiteľ ma poslal domov.
Spomínam si, ako sme dvakrát do mesiaca chodili s ľahkým vozíkom platiť účet k obchodníkovi. Kupec nám dával niekoľko kúskov cukríkov. My všetci malí chlapci sme sedeli vonku na prikrývkach a čakali na tie cukríky, až ich otec prinesie. Všetky malé modré oči uprene hľadeli na to, aby každý kúsok bol presne rozdelený a každý dostal správne množstvo. Mohol by som si dnes popoludní kúpiť celú krabičku mliečnej čokolády, ale tá by nikdy tak nechutila ako vtedy tie cukríky. To boli správne cukríky. Občas som z nich kúsok pocmúľal, potom som ho zahalil do papiera a strčil do vrecka. Čakal som až do pondelka a potom som ho zase chvíľku cmúľal. Moji bratia si svoje cukríky zjedli a teraz chceli cmúľať aj moje cukríky. Niekedy som s nimi uzavrel výhodný obchod a nechal som ich párkrát si líznuť. Ale museli mi za to sľúbiť, že mi pomôžu s upratovaním.