William Branham - muž poslaný od Boha
/ Gordon Lindsay
Sprache slowakisch
5. Obrátenie
- Úvod
- Výzva
- Zláštne narodenie a detstvo
- Život u Branhamovcov
- Obrátenie
- Šťastné manželstvo a osudové rozhodnutie
- Rozvodnená rieka Ohio
- Zúfalstvo a sen
- Pozoruhodné príbehy
- Anjel Boží
- Nová služba
- Prvá kampaň s uzdravovaním
- Dramatické údalosti v službe po zjavení sa anjela
- Postrehy zo zhromaždení brata Branhama, napísal Jack Moore
- Pisateľ vstupuje do deja
- Na severozápade
- Hlas uzdravenia
- Cesta na sever
- Houston
- Správy v tlači
- Dary uzdravovania
- O vlastných videniach
- Škandinávia
Obrátenie
Aj keď ešte ako chlapec prijal William Branham nepochybné prejavy Božej milosti, predsa ešte nebol obrátený. Po nejakú dobu odolával tomuto volaniu. Vo svojich štrnástich rokoch bo! pri love vážne poranený a strávil sedem mesiacov v nemocnici. Boh s ním jednal. On tomu ale nevenoval pozornosť. A predsa si čím ďalej tým viacej uvedomoval naliehavosť tohto volania. Keďže jeho rodičia neboli obrátení kresťania, nedostalo sa mu od nich žiadneho povzbudenia a keď bol starší, nepriateľ sa snažil tento doteraz tichý hlas, ktorý k jeho srdcu trvalé hovoril, zastrieť.
Na Západ
Keď mal devätnásť rokov rozhodol sa, že pôjde na Západ a bude robiť na ranči. Jedného rána v októbri 1927 povedal svojej matke, že ide na táborový výlet k Tunnel Mill, asi štrnásť míľ severne od Jeffersonvillu. Povedal jej to preto, lebo vedel, že keby sa matka dozvedela o jeho plánoch ísť na Západ, odhovárala by ho, aby tam nešiel. Keď sa však o ňom jeho matka dopočula, už nebol v Tunnel Mill, ale ďaleko vo Phoenixe, v Arizone. V hĺbke svojho srdca však vedel, že uteká pred Bohom. Nejaký čas si žil na ranči a užíval novoty Západu. Ako všetky ostatné radosti sveta, aj to mu rýchle zovšednelo.
O svojich skúsenostiach na Západe a o Božom volaní, ktoré bolo blízke jeho srdcu hovorí: „Viackrát som počul vietor prefukujúci štíhle borovice. Zdalo sa mi, akoby sa lesom niesol Jeho hlas, ,Adam, kde si?’ Hviezdy mi pripadali tak blízko, že by som ich mohol chytiť rukami. Boh sa zdal byť veľmi blízko.“
„Jedna vec, ktorá mi o tej krajine tak dobre utkvela v pamäti, je cesta púšťou. Ak tam človek raz zíde z cesty, ľahko sa stratí. Stáva sa, že turisti, vidiac drobné stepné kvietky odbočia od cesty, aby si ich natrhali. Zájdu ďalej do púšte, zablúdia a zahynú smädom. Tak je to aj na ceste kresťana. Boh má jednu cestu. Hovorí o nej v 35. kapitole proroka Izaiáša. Hovorí o nej ako ,o svätej ceste.’ Drobné radosti sveta často zvedú kresťana z tejto cesty. Tak stráca svoj kontakt s Bohom. Stratenému v púšti sa občas ukáže preľud, fatamorgána. Tým, ktorí zomierajú smädom je preľudom rieka alebo jazero. Ľudia bežia za ňou a hodia sa do toho, len aby zistili, že sa kúpu v horúcom piesku. Občas vám sám diabol ukáže niečo, čo nazýva dobrým. Je to však preľud, niečo neskutočné. Ak mu doprajete sluchu, zistíte, že ste získali len zármutok. Nedbaj toho, drahý priateľu, ver Ježišovi, ktorý dáva živú vodu tým, ktorí po nej túžia.“
Zlá správa
Jedného dňa dostáva mladý muž z domu list, v ktorom mu oznamujú, že jeden z jeho bratov je veľmi chorý Bol to Edward, vekom najbližší. Nemyslel si, že by choroba mohla byť tak vážna a veril, že všetko bude opäť v poriadku. Avšak keď sa po niekoľkých dňoch vrátil z mesta na ranč, dali mu písomný odkaz, ktorý znel: „Billy, príď na severnú pastvu, je to veľmi dôležité.“ Ihneď vyšiel k tomu pastvisku a prvý koho stretol bol starý hájnik Lone Star, ktorému hovorili Pop. Bol zamračený a povedal: „Billy, chlapče, mám pre teba smutnú správu. Tvoj brat Edward zomrel.
Môžete si predstaviť ten šok, keď si uvedomil, že už nikdy neuvidí svojho brata živého. Udalosti potom dostali rýchly spád. Zakaždým, keď vzdoroval Bohu, ho postihlo nejaké nešťastie, alebo zármutok. Keď sa vydal Bohu a počúval ho, Pán mu požehnával. To si iste musí osvojiť každý človek. Kiež by sme sa to mohli naučiť na chybách druhých, ktorí si svoje vytrpeli, než aby sme sa to museli učiť na svojich vlastných trpkých skúsenostiach.
Znova nechajme hovoriť brata Branhama o tom, ako tieto správy na neho zapôsobili, o jeho smutnej ceste domov a o udalostiach, ktoré nasledovali a ktoré nakoniec vyústili v jeho obrátenie sa ku Kristovi.
„Keď som sa dozvedel o bratovej smrti, chvíľu som sa nemohol ani pohnúť. Bola to prvá smrť v našej rodine. Chcel by som však dodať, že prvá vec, na ktorú som myslel, bola, či bol môj brat na smrť pripravený. Keď som sa rozhliadol dookola a hľadel na žltú prériu, vyhŕkli mi slzy. Spomenul som si, ako sme sa ako mali chlapci spolu pretĺkali a aké to pre nás bolo ťažké. Chodievali sme spolu do školy málo najedení. Prsty nám trčali z topánok a nosili sme staré kabáty, zapnuté ku krku, pretože sme na sebe nemali žiadne košele. Spomenul som si tiež, ako nám raz matka dala v malej nádobe kukuričné zrná na obed. Nejedli sme s ostatnými deťmi. Nemohli sme si dovoliť stravu, ktorú mali ony. Vykradli sme sa vždy na kopec a tam sme jedli. Spomínam si, že raz, keď sme mali kukuricu, zdalo sa nám, že máme skutočnú hostinu. Aby som si zaistil svoj diel, prišiel som predpoludním a vzal som si plnú hrsť, skôr než dostal svoj diel brat.
Keď som tam tak stál a pozeral sa na tú slnkom vyprahlú prériu, myslel som na všetky tie veci a rád by som bol vedel, či ho Boh vzal na lepšie miesto. Vtedy ma Boh znovu volal, ale snažil som sa to zapudiť ako obvykle. Pripravil som sa domov na pohreb. Keď pastor McKinney zo zboru v Port Fulton, muž, ktorý mi je ako otec, hovoril na pohrebe, urobil túto poznámku: „Môžu tu byť snáď niektorí, ktorí nepoznajú Boha, ak je to tak, nech ho prijmú teraz.” Ach, ako som zovrel svoju stoličku, Boh so mnou opäť jednal. Drahý čitateľ, keď ON volá, odpovedz mu.
Nikdy nezabudnem, ako úbohý starý otec a matka po pohrebe nariekali.
Chcel som sa znovu vrátiť na Západ, ale matka ma prosila tak naliehavo, aby som zostal, že som nakoniec súhlasil, ak si nájdem prácu. Čoskoro som našiel prácu v Spoločnosti pre verejné služby v Indiane.
Choroba
Asi po dvoch rokoch, keď som skúšal meradlá v sklade meradiel plynární v New Albany, som bol napadnutý plynom, následkom čoho som týždne trpel. Šiel som za všetkými lekármi, ktorých som poznal, ale úľavy sa mi nedostalo. Trpel som prekyslením žalúdka vyvolaným pôsobením plynu. Bolo mi stále horšie. Odovzdali ma špecialistom v Lousville, Kentucky. Tí nakoniec povedali, že je to slepé črevo a že sa musím dať operovať. Nemohol som tomu veriť, pretože ma nikdy nebolelo na pravej strane. Lekári však tvrdili, že mi nemôžu pomôcť, pokiaľ sa nepodrobím operácii. Nakoniec som s tým súhlasil, ale trval som na tom, aby mi dali len lokálne umŕtvenie tak, aby som mohol operáciu sledovať.
Želal som si, aby pri mne stál niekto, kto pozná Boha. Veril som v modlitbu, ale sám som sa modliť nevedel. A tak pastor z Prvej cirkvi baptistov prišiel za mnou do operačnej sály. Keď ma odviezli z operačného stola do postele, cítil som, že slabnem stále viac. Moje srdce sotva ešte bilo. Cítil som nad sebou smrť. Dych sa mi skracoval. Vedel som, že som dospel ku koncu svojej cesty. Ach priateľu, počkaj len, až tam dôjdeš, potom sa ti vynorí mnoho vecí, ktoré si urobil. Vedel som, že som nikdy nefajčil, nepil, ani nemal nejaké nečisté zvyky, vedel som však, že nie som pripravený, aby som sa stretol so svojím Bohom.
Ak si len chladný, formálny člen cirkvi, tak až dôjdeš ku koncu poznáš, že nie si pripravený. Ak je to všetko, čo vieš o Bohu, žiadam ťa teraz, práve tu, aby si pokľakol na svoje kolená a prosil Ježiša, aby ti dal tú skúsenosť o znovuzrodení, o ktorej rozprával Nikodémovi, podľa tretej kapitoly Jánovho evanjelia. Ach, ako len potom budú zvoniť zvony radosti na chválu Jeho menu.
V nemocničnej izbe
V nemocničnej izbe sa celkom zotmelo, akoby to bolo v hlbokom lese. Mohol som počuť vietor viať a zdalo sa mi, že je ešte silnejší ako ďaleko v lese. Možno ste počuli šumenie vetra v lístí, prichádzajúce stále bližšie a bližšie k vám. Uvažoval som: „Áno, to je smrť, prichádza si pre mňa.” Ach, moja duša sa mala stretnúť s Bohom. Snažil som sa modliť, ale nešlo to. Vietor sa približoval hlasnejšie a hlasnejšie. Lístie šumelo a naraz som bol preč. Potom sa mi zdalo, akoby som bol opäť malý bosý chlapec, stojaci na tej cestičke pod rovnakým stromom. Počul som ten istý hlas, ktorý povedal: „Nikdy nepi ani nefajči. “ A lístie, ktoré som počul, bolo to isté, ktoré šumelo na strome v onen deň. Ale tentokrát hlas povedal: „Volal som ťa, ale ty si nechcel ísť.“ Tie slová boli trikrát zopakované. Potom som povedal: „Pane, ak si to ty, dovoľ mi vrátiť sa znovu na zem a budem hlásať tvoje evanjelium zo striech domov a rohov ulíc. Chcem o ňom každému rozprávať.
Keď toto videnie pominulo, uvedomil som si, že sa cítim lepšie. Môj chirurg bol stále v budove. Prišiel, pozrel sa na mňa a bol prekvapený. Pozrel sa tak, akoby si myslel, že budem mŕtvy, a povedal: „Nie som človek, ktorý by chodil do kostola, ale viem, že Boh tohto chlapca navštívil.” Prečo to povedal, neviem. Nikto o tom nič nehovoril. Keby som bol vtedy vedel to, čo viem teraz, bol by som vstal z postele a s jasotom chválil Jeho meno. Po niekoľkých dňoch som sa mohol vrátiť domov, ale bol som stále slabý a naviac som bol nútený nosiť okuliare pre krátkozrakosť. Keď som sa na chvíľu na niečo pozeral, chvela sa mi hlava.
Obrátenie a povolanie
Od tej chvíle som začal hľadať a nachádzať Boha. Chodil som z jedného zhromaždenia do druhého, usilujúc sa nájsť miesto, kde by ešte podľa starého zvyku volali ľudí dopredu k oltáru. Smutné na tom bolo to, že som žiadne také nenašiel.
Raz v noci som mal taký hlad po Bohu a po skutočnej skúsenosti s Ním, že som vyšiel k rozpadnutej zadnej časti domu a snažil sa modliť. Nevedel som, ako sa modliť, a tak som k Nemu začal hovoriť asi tak, ako by som hovoril s niekým iným. Zrazu prišlo do zbúraniska svetlo a vytvorilo kríž a hlas z kríža ku mne hovoril v jazyku, ktorému som nerozumel. Potom to odišlo. Bol som udivený. Keď som sa opäť prebral, prosil som. „Pane, ak si to ty, prosím, príď a hovor ku mne znovu.“
Od môjho návratu z nemocnice domov, som si čítaval vo svojej Biblii a tak som čítal aj v 1. liste Jána v kapitole 4. , kde stojí: „Milovaní, neverte každému duchu, ale skúšajte duchov, či sú od Boha.“
Vedel som, že sa mi niečo zjavilo, a keď som sa modlil, zjavilo sa to znovu. Zdalo sa mi, že z mojej duše bolo vzatých aspoň tisíc kíl. Vyskočil som a bežal domov a pripadalo mi to, ako by som letel vzduchom. Matka sa spýtala: „Billy, čo sa ti stalo?” Odpovedal som: „Neviem, ale cítim sa veľmi ľahko a dobre.“ Nevydržal som dlhšie doma, musel som ísť von a bežať.
Vedel som, že ak Boh chce, aby som zvestoval evanjelium, tak ma uzdraví a preto som šiel do cirkvi, kde verili v pomazanie olejom a bol som okamžite uzdravený. Bolo mi jasné, že učeníci mali niečo, čo väčšina pastorov dnes nemá. Učeníci boli pokrstení Duchom Svätým, a tak mohli uzdravovať chorých a robiť mocné divy v Jeho mene. Vtedy som začal prosiť o krst Duchom Svätým. Jedného dňa, asi za šesť mesiacov, Boh splnil želanie môjho srdca. Hovoril ku mne vo veľkom svetle a povedal mi, že mám zvestovať evanjelium a prosiť za chorých, že On ich bude uzdravovať, nech by už mali akúkoľvek chorobu. Začal som teda hlásať evanjelium a konať, čo mi povedal.
Občas sa ma ľudia pýtali, či som prijal krst Duchom Svätým. To mi vždy pripadalo ako zvlášť divná otázka. Veď nie je možné, aby niektorý z darov Ducha Svätého slobodne pôsobil bez toho, aby človek, ktorý taký dar má, neprijal tiež Darcu.