William Branham - muž poslaný od Boha
/ Gordon Lindsay
Jazyk: slovensky
2. Výzva
- Úvod
- Výzva
- Zláštne narodenie a detstvo
- Život u Branhamovcov
- Obrátenie
- Šťastné manželstvo a osudové rozhodnutie
- Rozvodnená rieka Ohio
- Zúfalstvo a sen
- Pozoruhodné príbehy
- Anjel Boží
- Nová služba
- Prvá kampaň s uzdravovaním
- Dramatické údalosti v službe po zjavení sa anjela
- Postrehy zo zhromaždení brata Branhama, napísal Jack Moore
- Pisateľ vstupuje do deja
- Na severozápade
- Hlas uzdravenia
- Cesta na sever
- Houston
- Správy v tlači
- Dary uzdravovania
- O vlastných videniach
- Škandinávia
Dvere veľkej mestskej posluchárne v Portlande v štáte Oregon boli onoho novembrového večera 1947 skoro otvorené. Množstvo ľudí čakalo už dlhý čas v rade na otvorenie, aby si mohli zaistiť a vybrať miesto. Keď v určený čas prišiel usporiadateľ, aby pootváral dvere, bol zmätený, keď videl, že naňho čaká toľko ľudí. Keďže podujatie nijak zvlášť neoznamovali, bolo zvláštne, že sa dostavilo tak mnoho ľudí. Pri obvyklých programoch poslucháči napĺňali len malú časť sály. Poslucháči nezapĺňali stred a zadné sedadlá, ako to bolo zvykom pri náboženských programoch, ale sa tlačili dopredu, aby boli čím bližšie k pódiu. Celú poslucháreň zaplnili veľmi rýchlo a požiarnici dbajúci o bezpečnosť ihneď prikázali uzavrieť vchody.
Na tomto zhromaždení však bolo viacej zvláštnych vecí. Pastori z rôznych denominácii obsadili dlhý rad miest na pódiu. V celej posluchárni ich pritom boli určite stovky. Takéto zhromaždenie miestnych i okolitých pastorov na prebudeneckom zhromaždení sa dovtedy v meste nikdy nekonalo.
Čo tak priťahovalo tieto zástupy? Nebol to spev, ani zvláštna hudba, hoci oboje boli výborné a inšpirujúce. Bolo jasné, že ľudia s napätou trpezlivosťou čakajú až skončia úvodné prípravy a začne vlastný program. Dôvod tohto veľkého zhromaždenia sa dá vyjadriť niekoľkými slovami. Po meste sa hovorilo, že do mesta prišiel muž menom William Branham a že bude hovoriť v mestskej posluchárni. Hovorilo sa o ňom, že sa mu vo zvláštnom videní ukázal anjel a že sa v jeho službe prejavujú dary uzdravovania. Bez ohľadu na nárast materialistického zmýšľania, ktoré pohltilo inteligenciu a školy našich dní, je zrejmé, že hlboko v srdci ľudských bytostí pôsobí a vždy sa bude prejavovať túžba po zjavení moci nadprirodzeného. Ľudia žijú uponáhľaný život, všade poznamenaný úpadkom, rozkladom a smrťou.
Materialistická veda a modernistická teológia, ktorá nemá čo ponúknuť človeku po smrti, nemôže uspokojiť vrodenú túžbu ľudskej duše po večnosti. Vo svete zmätenom tisíckami navzájom si odporujúcich hlasov, z ktorých si každý robí nárok na pôvodnosť a dožaduje sa uznania, nie je neprirodzené, že človek túži po viditeľnom prejave Božej moci, ktorý by utvrdil a dosvedčil rýdzosť posolstva hovoriacich. Ježiš nepoprel túto základnú požiadavku a želanie ľudskej duše, keď prehlásil: „Syn Boží som. Ak nekonám skutky svojho Otca, neverte mi, ale ak ich konám a ak by ste aj mne neverili, verte tým skutkom, aby ste poznali a uverili, že Otec je vo mne a ja v ňom.“ (Ján 10:36-38)
Služba vzbudila počas prvých dvoch večerov obrovský záujem a teraz, tretí večer, bola budova plná ľudí očakávajúcich rečníka. Pisateľ, ktorý riadil túto krátku kampaň, požiadal pri príprave pred službou evanjelistu poslucháčov, aby vstali a zaspievali pieseň: „Jemu len ver, jemu len ver, všetko je možné, len mu ty ver.“ Zatiaľ čo veľké zhromaždenie spievalo, vstúpil útly malý muž so skromným a láskavým úsmevom, šiel a postavil sa na pódiu. Spev ustal, v poslucháčstve zavládlo ticho a keď začal hovoriť, napäto počúvalo. Ako pokračoval, stávalo sa zrejmým, že poslucháči sú dojatí jeho láskavosťou práve tak ako jeho zjavnou úprimnosťou a pokorou. Evanjelista sa chopil myšlienky viery, inšpirovanej práve spievanou piesňou a začal svoje posolstvo: „Áno…“ povedal, „…všetky veci sú možné tomu, kto verí. Niet ničoho, čo by bolo nad vieru v Boha a ak budete tento večer so mnou veriť v Boha, uvidíme, že Boh poctí túto vieru a potvrdí ju pred očami celého tohto zhromaždenia.
Keď poslucháči so zanietením sledovali útlu postavu na pódiu, nikto z nich nepredvídal drámu, ktorá sa mala rozvinúť. Riaditeľ istotne nemal žiadne tušenie o prerušení, ku ktorému malo dôjsť a ktoré bolo veľmi nevítané. Naša pozornosť sa zamerala na muža, ktorý zo samého konca posluchárne kráčal rýchlymi krokmi k pódiu. Spočiatku sme si mysleli, že došlo k niečomu neočakávanému, možno prišlo niekomu nevoľno alebo, že omdlel. Keď sa ale tento muž hnal dopredu, s obavami sme pozorovali jeho démonický výraz, ktorý dával tušiť, že buď ide o človeka blázna, alebo o veľmi chorého, ktorý unikol tým, ktorí ho mali strážiť. Keby sme boli v tej chvíli vedeli to, čo sme sa o tomto mužovi dozvedeli neskôr, bolo by nás to vydesilo ešte viac. Nebol to totiž chorý človek, ktorý nevedel čo robí, ale známy miestny zvrhlík, ktorý už predtým prestupoval zákon tým, že maril a rušil náboženské zhromaždenia. Ani väzenie ho nenapravilo. Teraz si myslel, že má príležitosť vyvolať rozruch a znovu rušiť zhromaždenie a preto šiel rozhodne dopredu.
Bez zastavenia sa vystúpil na pódium. Tu zaujal hrozivé postavenie, ktoré pritiahlo pozornosť celého zhromaždenia. Dvaja štátni policajti stojaci hneď za kulisami zbadali, že došlo k rozruchu a práve chceli vkročiť na pódium a zadržať rušiteľa. Zdalo sa, že by sa to mohlo skončiť bitkou a rozruch, ktorý by to vyvolalo, mohol zmariť celé zhromaždenie.
A tu sa do toho vložil evanjelista. Práve vtedy vyhlásil, že všetko je možné pre toho, kto verí a že Boh vždy ochráni svojich služobníkov, ktorí v neho dúfajú. A skutočne. Zhromaždenie bolo naplnené takým očakávaním, že spoľahnutie sa na mužov zákona, aj keď by to v tejto situácii bolo ospravedlniteľné, sa nezdalo byť v Božom pláne. Nenapadlo nás nič lepšie, než pokynúť policajtom, aby ustúpili a obrátiť pozornosť na evanjelistu.
On však už vedel, že tu niečo nie je v poriadku. Hovoril kľudne k poslucháčom a požiadal ich, aby sa s ním spojili v tichej modlitbe a až potom sa obráti! ku svojmu zlému protivníkovi, aby prijal jeho výzvu. Sotva to urobil, muž so šeredným výrazom, ktorý pripomínal jeden z tých ohavných úškľabkov, ktoré pohania dávajú tváram svojich modiel, ho začal obviňovať a preklínať. „Ste z diabla a podvádzate ľudí…“ kričal, „…luhár, slimák v tráve, falšovateľ, chcem ukázať ľuďom, čo vlastne ste.“ Bola to ohromujúca výzva pričom každý z poslucháčov videl, že to neboli len nadávky. Zatiaľ čo votrelec evanjelistovi stále nadával so sipením a pľuvaním, urobil pohyb, aby dokonal svoju hrozbu. Poslucháčom sa to javilo ako hrozná chvíľa pre malú postavu na pódiu a väčšina z nich s ním mala veľký súcit. Policajti sa znovu pokúsili zakročiť, ale im bol daný pokyn, aby ustúpili a rečník tým, že odmietol pomoc, dobrovoľne prijal výzvu bezbožného odporcu, ktorého veľkosť a zúrivosť presvedčila poslucháčov, že je schopný dokonať to, čím sa chvastal. Bezpochyby kritici, ktorí prišli do posluchárne zo zvedavosti, očakávali rýchly a strašný záver neočakávanej drámy, ktorá rýchle vrcholila. Isto mohli vidieť, že tu nejde o nijaký žart. Muž na pódiu musel byť v prevahe, alebo niesť následky.
V tej chvíli napätia nebolo možné nespomenúť na príbeh starodávnej výzvy, keď sa pyšný Goliáš rúhal malému Dávidovi menom svojich bohov a vychvaľoval sa, že ho roztrhá na kusy. Prekvapené zhromaždenie práve tak, ako kedysi zástupy Izraelcov, hľadelo na výjav udivene a so zdesením, nevediac čo sa ďalej stane, obávajúc sa však najhoršieho. Pastori na pódiu sledovali situáciu s veľkým údivom, lebo vedeli, že ten zlý votrelec, ktorý už v minulosti úspešne rozbil náboženské zhromaždenia, tak teraz znovu urobí, ak by len Boh nevykonal mimoriadnu vec a zvláštnym spôsobom ochránil hovoriaceho. Niektorí boli strašne zmätení a tým, že policajtom nedovolili prevziať zodpovednosť za situáciu nadobudli presvedčenie, že tento omyl dovolí posadlému mužovi nielen, aby zmaril zhromaždenie, a tým zľahčil vec Kristovu, ale že sa to môže zavŕšiť aj telesným ublížením rečníkovi.
Sekundy však ubiehali bez toho, aby sa očakávané vyvrcholenie dostavilo. Vyzeralo to tak, že niečo bráni útočníkovi, aby presadil svoj zámer. Prečo nemohol dokonať vyhrážky telesným ublížením, ale len sipel, pľuval a strašne klial. Bolo vidieť, že evanjelista tichým, ale rozhodným hlasom trestá zlú moc, ktorá ovládala tohto muža. Slová hovoril tak pokojne, že ich bolo možné počuť len na krátku vzdialenosť a zneli: „Satan, pretože si vyzval služobníka Božieho pred týmto veľkým zhromaždením, musíš sa teraz predo mnou skloniť. V mene Ježiša Krista, padni mi k nohám!“
Tieto slová niekoľkokrát opakoval. Vyzývateľ na to prestal hovoriť a bolo zrejmé, že bojuje s nejakým tlakom. Hoci bol silný a tiež sily, ktoré ho ovládali boli veľké, i keď bol podporovaný každým zlým duchom v budove, podliehal teraz zjavne inej sile, ktorá bola väčšia. Bola to sila, ktorá odpovedala na zašepkanie Ježišovho mena. Zrazu bolo vidieť, že útočník si uvedomil, že je porazený, neschopný zvrátiť situáciu. V napätom boji duchovných síl zbieral ich zvyšky, ktoré v ňom ešte boli. Kvapky potu mu vystúpili na tvár, keď vydával posledné a zúfalé úsilie, aby vyhral. Bolo to zbytočné. A zrazu ten, ktorý pred niekoľkými minútami svojimi strašnými hrozbami a obvineniami tvrdo vyzýval k boju Božieho muža, vyrazil zo seba hrozný škrek a padol na podlahu v hysterickom vzlykaní. Chvíľu tam ležal, zvíjajúc sa v prachu, zatiaľ čo evanjelista nerušene pokračoval vo svojej službe, akoby sa nič nestalo.
Netreba ani hovoriť, že veľké zhromaždenie bolo touto scénou, v ktorej Boh ochránil svojho služobníka, naplnené bázňou a hlasné chvály Bohu napĺňali priestrannú poslucháreň. Aj usporiadatelia prekvapení tým, čo prežili, uznávali, že Boh je tu uprostred. Treba dodať, že pri službe uzdravovania, ktorá nasledovala po hlásaní evanjelia, sa prejavila vlna slávy, na ktorú prítomní zrejme nikdy nezabudnú. V ten večer sa udialo mnoho zázrakov uzdravenia, keď mnohým ľuďom v modlitebnom rade bolo poslúžené.
Kto ale bol ten malý muž, ktorý hovoril s takou autoritou a ktorého služba bola potvrdená tak pozoruhodným dôkazom Božej moci? Bol to William Branham z Jeffersonville, štát Indiána. Jeho služba má až doteraz stále širší a širší ohlas. Výsledky jeho služby prenikli celý svet. Toho večera mnohí v City of Portland oslavovali Boha, lebo poznali, že Boh znovu navštívil Svoj ľud. Tiež mnohí pastori poznali, že Boh medzi nich prišiel so zvláštnou mocou. Verili, že to, čoho boli svedkami je náznakom väčších vecí, ktoré Boh chce učiniť pre Svoj ľud. Niektorí z nich skutočne od základu zmenili svoju službu. Medzi nich patrí i mladý pastor, ktorého žena mu svedčila o pyšnej výzve démonom posadlého muža. Presvedčila ho tak, že prišiel na posledné večerné zhromaždenie. Keď sedel a pozoroval malé hluchonemé dievča, ako sa mu otvorili uši, ako mohlo počuť a opakovať slová, Boh k nemu prehovoril, povediac: „Toto je dielo, ku ktorému ťa tiež volám!“ Nasledujúci deň prenechal tento pastor zodpovednosť za svoj zbor niekoľkým členom zboru a zatvoril sa v pracovni s odhodlaním zostať tam dovtedy, kým nezíska istotu, že mu bola zjavená Božia vôľa. Z tohto obdobia vážneho sebaspytovania sa zrodila služba, ktorá priniesla spasenie tisícom, bola sprevádzaná množstvom znamení, divov a zázrakov. Tento mladý muž bol evanjelista T. L. Osborn.
Čudovali sme sa, keď sme sa po skončení kampane dopočuli o tom, ako niektorí pochybovali. Prečo si Boh vyvolil muža s tak skromným vzdelaním, ktorý má tak malú známosť ľudskej múdrosti? Bolo to tým, že nepochopili zásadu, ktorú Pavel vyslovil v 1. Kor. 1:26-29: „Lebo veď vidíte svoje povolanie, bratia, že nie mnoho múdrych podľa tela, nie mnoho mocných, nie mnoho urodzených je medzi vami zachránených. Ale bláznivé u sveta si vyvolil Bôh, aby zahanbil múdrych, a slabé u sveta si vyvolil Bôh, aby zahanbil to, čo je silné, a neurodzené u sveta a opovrhnuté si vyvolil Bôh, a to, čo nie je, aby zmaril to, čo je niečim, aby sa pred Bohom nechválilo niktoré telo. A vy ste z neho v Kristu Ježišovi, ktorý sa nám stal múdrosťou od Boha i spravodlivosťou i posvätením i vykúpením, aby bolo, ako je napísané: Ten, kto sa chváli, nech sa chváli Pánom.“
Prítomní však v prevažnej väčšine uverili a radovali sa. A aj keď evanjelista fyzicky nemohol naraz slúžiť tisícom túžiacich po uzdravení inak než krátkou modlitbou, i tak tam bol veľký počet svedectiev o uzdravení. Boli aj takí, ktorí dovolili pochybnostiam zahniezdiť sa v ich mysliach, tí však nezískali z toho zhromaždenia to, čo ostatní. Avšak väčšina tých, ktorí uverili, dodnes poukazujú na túto krátku kampaň v City of Portland ako na hodinu navštívenia, na ktorú nemôžu nikdy zabudnúť.
Skúmajme teda, kto vlastne je William Branham? Odkiaľ prišiel, ako ho Boh zvláštne navštívil a ako ho poveril, aby uzdravoval chorých? Odpovedať na tieto a aj iné otázky sa pokúsime v ďalších kapitolách tejto knihy.