William Branham - muž poslaný od Boha
/ Gordon Lindsay
Language: slovak
17. Hlas uzdravenia
- Úvod
- Výzva
- Zláštne narodenie a detstvo
- Život u Branhamovcov
- Obrátenie
- Šťastné manželstvo a osudové rozhodnutie
- Rozvodnená rieka Ohio
- Zúfalstvo a sen
- Pozoruhodné príbehy
- Anjel Boží
- Nová služba
- Prvá kampaň s uzdravovaním
- Dramatické údalosti v službe po zjavení sa anjela
- Postrehy zo zhromaždení brata Branhama, napísal Jack Moore
- Pisateľ vstupuje do deja
- Na severozápade
- Hlas uzdravenia
- Cesta na sever
- Houston
- Správy v tlači
- Dary uzdravovania
- O vlastných videniach
- Škandinávia
Na záver ťaženia v Boise sa William Branham vyjadril, že sa teší z výsledkov zhromaždení na severozápade a že cíti, že je to Božia vôľa, aby sa jeho zhromaždenia v budúcnosti konali na tej istej medzidenominačnej základni. Žiadal ma, aby som šiel do Shreveportu, v štáte Louisiana a poradil sa s bratom Moorom o možnosti usporiadať ďalšiu kampaň. Sľúbil som, že pôjdem, lebo som sa neodvážil dať inú odpoveď než kladnú.
Môj zbor bol opäť veľmi ochotný a povolil mi, aby som šiel. Počas mojej neprítomnosti boli pre môj zbor zabezpečené služby evanjelistu Velmera Gardnera. V zbore bol stály príliv nových duší. Brat Gardner prijal skutočne veľké zmocnenie k službe v kampani, ktorú sme konali neskôr v Eugene. Krátko nato začala v kampaniach tohto evanjelistu nová služba sprevádzaná uzdravovaním a zázrakmi.
Pre mňa vyvstala iná, nová otázka, či mám natrvalo opustiť svoj zbor a ísť do práce, ktorá mi bola, ako sa zdalo, naznačená prozreteľnosťou Božou? Nebolo ľahké rozhodnúť sa, opustiť svojich milých, zvlášť zbor, ktorý som videl vzrastať z malej zápasiacej skupinky vo veľké mohutné zhromaždenie. Zdalo sa, že Boh ma už vedie, zatiaľ čo som stále váhal. Konečne v modlitbách prehovoril Boh ku mne zreteľne a povedal mi, že mám ísť dopredu, nič nepochybujúc, že ON ma povedie krok za krokom v časti toho diela, ktoré ON započal na zemi. Bolo rozhodnuté a ja som nikdy ani na okamžik nepochyboval o tom, že je to Božie vedenie.
Krátko po Novom roku som prišiel do Shreveportu v štáte Lousiana a pohovoril som si o celej situácii s priateľom, bratom Jackom Moorom. Spoločne s Youngom Brownom sme šli do Jeffersonville v štáte Indiána, kde brat Branham odpočíval niekoľko dní vo svojom domove. Potešilo ho, že nás vidí a mali sme požehnanú chvíľu obecenstva. Museli sme vyriešiť mnohé problémy. Predchádzajúce zhromaždenia brata Branhama boli uverejňované v časopise, vydávanom dobrým kresťanským bratom v Texase. Problém, ktorý vyvstal bol ten: brat Branham si uvedomil, že keď zhromaždenie na severovýchode dosiahlo takú šírku, že teraz musia byť zachytení veriaci rôznych skupín. Časopis, ktorý by sa mal použiť pre účely zhromaždenia, by mal dochádzať do domovov všetkých týchto skupín. Ak by kampane boli organizované na medzidenominačnej základni, potom bolo zrejmé, že by časopis musel mať rovnaký charakter. Bolo preto dohodnuté, že bratovi z Texasu adresujú otázku, či je tiež ochotný postaviť svoje noviny na medzidenominačnej základni. Ak áno, brat Branham bude naďalej používať tento časopis ako svoju oficiálnu publikáciu, večeru sme sa rozišli a položili sme záležitosť celkom do Božích rúk. Ráno sme sa opäť stretli s bratom Branhamom a zdalo sa, že prijal pokojné ubezpečenie. Povedal nám, že túto noc počul hlas z neba. Starostlivo sme počúvali to, čo nám povedal a v nasledujúcich mesiacoch sme sa presvedčili o presnom vyplnení týchto slov.
Udalosti sa teraz rýchlo vyvíjali. Onen brat oznámil, že nemôže postaviť časopis na medzidenominačnú základňu, ako sme navrhovali. Tak sa zrodil Hlas uzdravenia. Padlo rozhodnutie, aby som sa ja, pisateľ týchto riadkov, stal vydavateľom. Bolo dohovorené, že od počiatku nebudú na jeho stránkach žiadne diskusie podradného charakteru či významu, ktoré by spôsobovali rozpory alebo zmätok medzi veriacimi letničných hnutí. Časopis mal zvestovať posolstvo veľkého poslania, hlas Božieho posledného zvolania k neobráteným, uzdravenie ľudu Božieho, aby bol spojený v Duchu a pripravený na Kristov príchod. Tento smer má byť zachovaný navždy, až do samého príchodu Krista.
V tom čase považovali Hlas uzdravenia iba za orgán brata Branhama. Neskôr, keď brat Branham značne zoslabol a bol nútený opustiť pracovné pole na dlhší čas, stal sa časopis, podľa Božej vôle a so súhlasom brata Branhama, oficiálnym orgánom veľkých služieb uzdravovania v Amerike, pričom však sledoval aj službu brata Branhama. Je zaujímavé zmieniť sa o tom, že mnohí z drahých bratov, ktorí teraz túto službu konajú, dosvedčujú, že ich povolanie k tejto službe malo svoj začiatok pri návšteve niektorého z Branhamových zhromaždení. Bohu jedinému buď sláva!
Ťaženie na Floride
Zavŕšili sme prípravy ťaženia na Floride. Dohodli sme sa, že členovia Branhamovej skupiny sa zídu v Miami na Floride, na šesťdennú kampaň začiatkom roku 1948. V medziobdobí sa rozšírila podivná zvesť, že brat Branham zomrel. Prvýkrát bolo počuť túto správu hneď na začiatku roka a správa sa neustále šírila po celej zemi. Podnikali sme všetko možné, aby sme ľudí ubezpečili, že táto správa nie je pravdivá, ale napriek tomu nám rozrušení ľudia znovu a znovu písali, telefonovali a telegrafovali, hľadajúc ubezpečenie. Povesť neustále postupovala až do prvého vydania Hlasu uzdravenia, ktoré sa objavilo v apríli 1948. Bol to pozoruhodný príklad propagačnej moci lži a až doteraz sa nám nepodarilo zistiť jej zdroj. Na rozdiel od iných povestí, táto nebola vo svojej podstate zlomyseľná. Vznikla asi z toho faktu, že ustavičná práca nášho brata, ktorá sa predlžovala až do neskorých nočných hodín a modlitby za chorých veľmi vyčerpávali jeho sily a že to pozorovalo aj jeho poslucháčstvo. I tak však Boh ešte nebol hotový so svojim služobníkom. Bolo však pravdou, že brat Branham mal prechádzať niekoľkomesačnou bolestnou skúškou a bolo mu určené, aby znej vyšiel ako víťaz s ešte väčším zmocnením ku službe ako predtým.
V Miami bol postavený stan ďaleko na predmestí mesta. Nerobili sa žiadne prípravy pre zabezpečenie spolupráce cirkví, lebo kampaň bola oznamovaná vopred len krátko. Väčšina zhromaždení by za takých okolností prepadla. A predsa, správa o kampani sa rýchlo šírila a stan bol počas niekoľkých dní naplnený. Stali sa mnohé podivuhodné zázraky a výzva v nedeľu popoludní svedčila o stovkách mužov a žien, ktorí šli dopredu, aby odovzdali svoj život Kristu.
Bolo to tu v Miami, keď sa brat Branham stretol so známym evanjelistom F. F. Bosworthom. Brat Bosworth konal od roku 1920 zhromaždenia s uzdravovaním, ktoré navštevovalo početné poslucháčstvo. Najväčší počet poslucháčov bol pri jednom z Bosworthových zhromaždení v Ottawe v Kanade, kde asi dvanásťtisíc hľadalo Pána ku spaseniu. Veľa takýchto zhromaždení sa konalo v Amerike a v Kanade a časopisy občas zaznamenali príbehy zázračných uzdravení, ku ktorým pri nich dochádzalo. Je prirodzené, že zhromaždenie s bratom Bosworthom bolo zaujímavou udalosťou pre celú našu skupinku. Na všetkých pôsobil milý a láskavý duch tohto brata, ktorého Pán tak významne použil. Keď brat Bosworth navštívil niekoľko zhromaždení brata Branhama, priznal, že hoci mu Pán Boh pripravil ohromné zhromaždenia, nikdy nezaznamenal také zázraky, k akým dochádzalo hneď na začiatku našej kampane. Zatiaľ čo on musel často pracovať niekoľko týždňov, než viera dosiahla taký stupeň, aby mohlo dochádzať k zázrakom, v zhromaždeniach brata Branhama sa stávali také zázraky hneď prvý večer. Brata Boswortha pozvali, aby prehovoril na jednom z večerných zhromaždení v Miami a neskôr odišiel s našou skupinou do Pensacoly a ostatných severných miest, kde bol ohlásený brat Branham. Nehľadiac na úspechy kampane, brat Branham sa veľmi radoval zo svojho pobytu v Miami, kde je subtropické podnebie, ktoré je v zime veľmi príjemné. Bohatstvo, prepych a nádhera vynikali všade, hoci smutné histórie chorôb a utrpenia, ktoré prenikajú rovnako do domov bohatých ako chudobných, boli tie isté ako v iných mestách. Z Miami sme šli na sever. Liečivé teplo južnej Floridy sa postupne strácalo a stretávali sme sa tu opäť s kráľovnou zimou, ktorá panovala doposiaľ v plnej sile nad väčšou časťou šírych plání Ameriky.
Pensacola
Urobili sme prípravy pre najbližšiu kampaň v Pensacole. Rôzne letničné cirkve sa dohodli, že budú spolupracovať s nami v kampaniach, ktoré boli oznámené na druhú polovicu marca. Medzitým si brat Branham mal niekoľko týždňov odpočinúť, pričom mal navštíviť Phoenix v Arizone. Zbytok skupiny sa mal zúčastniť rôznych iných akcií. V stanovený deň, približne za mesiac, sa skupina zišla s bratom Branhamom v Pensacole, aby zahájila novú kampaň. Ako sa ukázalo, bola to veľmi pozoruhodná kampaň a neobišla sa bez nehody, lebo silný vietor, prichádzajúci zo zátoky, strhol stan a spôsobil značnú škodu. Jedno zhromaždenie, kým sa stan neopravil, sa muselo konať v miestnej aréne. Pod skúseným vedením pastora D. L. Welcha, jedného zo spolupracujúcich pastorov, stan opravili, znovu vztýčili a kampaň už potom pokračovala v plátenej katedrále bez ďalšieho prerušenia.
Nezabudnuteľná služba
Vrcholná a nezabudnuteľná služba sa uskutočnila v nedeľu popoludní. Priestranný stan bol nielenže naplnený, ale mnohí stáli vonku, kecľ brat Branham začal s rozprávaním zo svojho života. Keď to náš brat robí, nielenže ho rozpráva, ale ho znovu prežíva a nielen on, ale spolu s ním aj všetci ostatní poslucháči. Takmer jeden a pol hodinu bolo toto veľké zhromaždenie hlboko uchvátené príbehom jeho mladosti v chudobe a strádaní, jeho obrátenia a Božieho konania s ním, opäť tragédiami a konečnými triumfami. Avšak doposiaľ nikdy nerozprával príbeh s takým pohnutím ako v to popoludnie. Bolo možné pozorovať statných mužov, ako si svojimi kapesníkmi stierajú mnohé slzy, stekajúce po ich lícach. Nikdy som nevidel poslucháčstvo tak dojaté.
Keď konečne evanjelista ukončil svoje posolstvo a vyzval hriešnikov k obráteniu, nastala pozoruhodná scéna, takmer každý hriešnik v tomto obrovskom zhromaždení stál pri jeho nohách a prosil o modlitby, aby mohol byť zachránený. Niektorí odhadujú, že počet tých, ktorí sa na túto výzvu prihlásili bolo tisícpäťsto až dvetisíc ľudí. Bol to najväčší počet, aký sme kedy videli pri jednom zhromaždení a nepochybne sotva bol v histórii evanjelizácie prekonaný. Bolo jasné, že vpredu nebolo dostatok miesta, ktoré by pojalo tak veľký počet hľadajúcich a nezostávalo nič iné, než nechať ich prosiť na tom mieste, kde povstali. Je možné, aby ktokoľvek z prítomných zabudol na tento okamih? Ľudia plakali, keď vyznávali svoje hriechy a volali k Bohu, aby sa nad ich dušami zmiloval. Potom sa slzy pokánia premenili v slzy radosti a čoskoro sa stan ozýval jasavými výkrikmi víťazstva. Koľko mien bolo v to popoludnie zapísaných do Baránkovej Knihy života, to vedia len anjeli v nebesiach, ale muselo ich byť veľmi veľa.
Dôkaz o tom, aké veľké dielo tu bolo vykonané v tak krátkej kampani, sa prejavil v dodatočných výsledkoch. Jeden zo spolupracujúcich pastorov nám o rok neskôr rozprával, že jeho zbor zožal obrovskú žatvu z tejto kampane a ostatné miestne zbory taktiež veľa získali. Cítili sme, že jednou z vynikajúcich čŕt týchto zhromaždení, ktorej vďačíme do istej miery za úspech, bola ochota rôznych cirkví ku spolupráci a že rozdiely v učení ustúpili do pozadia. Ukázalo sa, že tieto rozdiely sú nepatrné v porovnaní s veľkými pravdami, na ktorých sa všetci zhodli. Počas tejto krátkej kampane sa stal celý rad divov, tu však nie je miesto na ich zaznamenanie. A predsa okolnosti, týkajúce sa pomäteného muža boli tak podivuhodné, že stoja za to, aby sme sa o nich podrobnejšie zmienili.
V ten večer, keď prudký vietor zhodil stan, takže bolo nutné konať náhradné zhromaždenie v miestnej aréne, priviezli zo štátnej liečebne mladého šialeného muža so žiadosťou, aby sa za neho modlilo. Pri zakončení sa ho jeho sprievodcovia snažili odviesť z budovy, ale on odmietol ísť. Obrátili sa na nás s prosbou, aby sme im poskytli pomoc. Vyslali sme pol tucta mužov, ktorým sa konečne podarilo vyviesť ho z budovy a s vynaložením veľkého úsilia ho posadili do auta a odišli, domnievajúc sa, že už nenastanú ďalšie ťažkosti. Predstavte si však náš úžas, keď sme po niekoľkých minútach počuli chrapľavý výkrik a uvideli sme ho, ako sa ženie ku skupine žien a detí, ktoré stáli a hovorili v blízkosti dverí arény. Útek tohoto muža bol tak náhly a neočakávaný, že sme v prvej chvíli nevedeli, čo robiť. Ľudia predo dvermi sa rozpŕchli na všetky strany skôr, než k nim dobehol. Ten šialený muž sa zúrivo otočil a so zdvihnutými rukami napadol jedného z členov Branhamovej skupiny, ktorý tu stál. Démoni majú silu lámať reťaze a robiť aj iné nadľudské úkony, ale sú celkom bezmocní pred menom Ježišovým. Hoci šialenec niekoľkokrát brata udrel, neublížil mu ani v najmenšom. Niečo nadprirodzené zadržalo každý úder tohto muža. Je ťažké povedať, ako dlho by to bolo pokračovalo, keď sa tu objavili dvaja strážnici, ktorí boli náhodou v susedstve a počuli výkriky a volanie žien. Keď uvideli túto výtržnosť, obidvaja zasiahli. V tom istom okamžiku však šialenec na nich zaútočil a čoskoro poznali jeho silu. Váľali sa v tráve a zápasili sním, až sa konečne odhodlali k prísnemu zákroku, aby mohli spútať a podrobiť si tvrdého útočníka. Telefonicky privolali auto plné policajtov a muža konečne zaistili a odviezli na policajné riaditeľstvo, kde bol po celú noc umiestnený v špeciálnej cele.
Sotva odišli, sestra toho nešťastníka, ktorá bola za neho zodpovedná, sa rozplakala. Prišla a úpenlivo nás prosila, aby brat Branham za neho prosil. Je pochopiteľné, že brat Branham nemohol vyhovieť žiadostiam všetkých, ktorí denne prichádzali s prosbami, aby navštívil chorých a na lôžko upútaných ľudí. Ale táto sestra bola tak zarmútená, že brat Jack Moore nakoniec sľúbil, že ráno povie bratovi Branhamovi o tomto prípade.
Keď nasledujúce ráno začal túto udalosť predošlého večera rozprávať bratovi Branhamovi, došlo k podivuhodnému prejavu daru Ducha, pri ktorom mával náš brat často videnie o udalostiach, ktoré sa prihodili na vzdialenom mieste, a to predtým, než sa stali. Pripomína nám to mimoriadne obdarovanie Elizeovo, ktorý poznal plány sýrskeho kráľa skôr, než sa mohli uskutočniť. Spomeňte si tiež na samého Pána Ježiša, ktorý videl Natanaela na vzdialenosť iným než prirodzeným zrakom. V našom prípade Boh zjavil bratovi Branhamovi tohoto šialeného muža, že sa za neho v ten deň bude modliť a ten muž bude uzdravený. Vo videní mu bol ukázaný dej oslobodenia, aj červeno vyzerajúce auto, aj odev muža, ktorý mal byť oslobodený.
Podnikli sme kroky u pensacolskej polície, aby tohoto mladého muža z cely uvoľnili. Oni však vedomí si ťažkostí, ktoré s ním mali predchádzajúci večer, to odmietli tak urobiť, iba ak by sme ho odviezli až za hranice mesta, aby sa už nemohol vrátiť. Dohovorili sme s nimi stretnutie na brehu zátoky. Keď tam však brat Branham prišiel a prezeral si autá, všimol si, že medzi nimi nebolo žiadne takej farby, aké videl vo svojom videní. Nato brat Branham vyšiel a šiel k miestu, kde zatknutý stál. Spoznal, že zatknutý má na sebe ten oblek, ktorý videl vo videní. Povedal im, aby vošli do auta a čakali. Zatiaľ čo brat Branham váhal, podišiel brat Moore so svojim novým autom bližšie k miestu, kde bol zatknutý muž. Tu sa stala zvláštna vec. „Obzrel som sa späť k autu brata Jacka”, rozprával brat Branham neskôr, „takmer celé pobrežie bolo pokryté bielym pieskom, ale tam, kde stálo teraz auto brata Moora bol pruh červenej hliny a slnečné lúče odrážajúce sa od nej na vysoko leštené žltohnedé auto spôsobili, že vyzeralo ako červené. Poznal som, že je to presne to, čo som videl vo videní. Pristúpil som teda k mladému mužovi a oslovil ho týmito slovami: „Takto hovorí Pán: Zlý duch ťa teraz opustí a ty budeš zdravý.” Okamžite bol mladý muž vyslobodený a začal normálne rozprávať.”
Bolo to pôsobivé svedectvo pre dôstojníkov pensacolskej polície, lebo si uvedomili, že Boh urobil niečo podivuhodné uprostred nich. Mnohým to bolo podnetom ku chváleniu Boha, že zjavil svoje zľutovanie nad mužom, ktorého satan tak spútal.
Po niekoľkých mesiacoch poslal tento mladý muž, ktorý bol oslobodený, svoje svedectvo. Uverejnili sme ho vo vydaní Hlasu uzdravovania z júla 1948. Svedectvo znie:
“Mal som sotva dva roky, keď som ochorel na detskú obrnu. Rodičia ma nosili k rôznym lekárom. Nejaký čas som prežil v nemocniciach pre takto ochrnuté deti. Nič mi to však neprospievalo a môj stav sa len zhoršoval.
Bolo to so mnou tak zlé, že som celkom zošalel. Potom som bol takmer sedem mesiacov v štátnej liečebni. Keď moji príbuzní počuli o službe uzdravovania brata Branhama v Pensacole, doviezli ma tam, ale strčili ma do väzenia, pretože Pán ešte so mnou nebol hotový. Použil ma ako príklad, aby ukázal ľuďom, že ON má viac moci než satan. Keď ma na druhý deň ráno navštívila sestra, bol som dokonale upokojený, pretože Boh ukázal bratovi Branhamovi, že uzdravil moje telo. Teraz mám dvadsaťpäť rokov a dostal som dobré zamestnanie.
Vďaka Bohu za Jeho uzdravujúcu moc.”
T. C. Sopcho Florida.