William Branham - muž poslaný od Boha
/ Gordon Lindsay
Language: slovak
8. Zúfalstvo a sen
- Úvod
- Výzva
- Zláštne narodenie a detstvo
- Život u Branhamovcov
- Obrátenie
- Šťastné manželstvo a osudové rozhodnutie
- Rozvodnená rieka Ohio
- Zúfalstvo a sen
- Pozoruhodné príbehy
- Anjel Boží
- Nová služba
- Prvá kampaň s uzdravovaním
- Dramatické údalosti v službe po zjavení sa anjela
- Postrehy zo zhromaždení brata Branhama, napísal Jack Moore
- Pisateľ vstupuje do deja
- Na severozápade
- Hlas uzdravenia
- Cesta na sever
- Houston
- Správy v tlači
- Dary uzdravovania
- O vlastných videniach
- Škandinávia
Vrátil som sa domov a snažil som sa upokojiť a odstrániť následky povodne, ako najlepšie som vedel. Dr. Adair povedal, že môžem odviezť manželku a deti domov, a tak som sa snažil urobiť im čo najpohodlnejšie miesto. Bojoval som ťažký zápas, aby som ich zachránil. Poslal som do Louisville po lekára, špecialistu. Nepomohlo to, boli na tom príliš zle. Som presvedčený, že vtedy to manželka nevedela. Po celý čas bola statočná. Opäť sme ju odviezli do nemocnice, aby mala to správne ošetrenie. Nič sa nedarilo. Urobili je rôntgen a zistili, že tuberkulóza prenikala ďalej a ďalej do pľúc.
Hope umiera
Jedného dňa mi zavolali do práce. Musel som pracovať, aby som vyrovnal dlhy. Zadĺžil som sa už niekoľko sto dolármi. Povedali mi: „Ak chceš vidieť manželku živú, urobíš najlepšie keď hneď prídeš!” Nasadol som do auta a šiel tak rýchlo, ako som len mohol. Letel som po schodoch, ďalej chodbou a prvá osoba, ktorú som uvidel, bol môj priateľ z mladosti, Dr. Adair. Po celý život sme boli skoro ako bratia. Keď som sa na neho pozrel, poznal som, že má zlé správy. Hovoril: „Obávam sa, že umrela.“ Zakryl svoju tvár a odišiel do malej čakárne. Bojoval som, aby som sa udržal a namietol som: „Poď so mnou doktor.“ „Nemôžem…” odpovedal, …bola ako moja sestra, nemôžem tam ísť, Billy.”
Vyrazil som sám a on zavolal jednu sestru, aby šla so mnou. Sotva som ju uvidel, aj ja som cítil, že umiera. Tvár mala prikrytú prestieradlom. Bola z nej len kostra…, tak vychudnutá a bledá. Ach, vzal som ju do náručia a začal s ňou triasť. Kričal som: „Miláčik, odpovedz mi! Pane Bože, prosím ťa, dovoľ jej, aby aspoň ešte raz na mňa prehovorila.”
Prekročovala už hranicu … ale náhle sa otočila, aby sa na mňa pozrela, otvorila tie svoje veľké, láskavé a milé hnedé oči. Chcela zdvihnúť svoje ruky, aby ma chytila, ale bola príliš slabá, preto som sa k nej sklonil nižšie. Viem, že mi chcela niečo povedať. Priatelia, povedala mi asi toto, čo zostane v mojej pamäti až do dňa, kedy sa s ňou uvidím.
Hope popisuje raj
Povedala: „Bola som už takmer doma. Prečo si ma volal?” Odpovedal som, že som nevedel, že niečo prerušujem. Začala mi rozprávať o raji, z ktorého som ju odvolal, ako to tam vyzerá. Krásne stromy a kvety, spevaví vtáci, žiadna bolesť v jej tele. Na chvíľu som myslel, že som ju nemal volať (ale buď požehnané jej srdce, teraz sa teší z toho miesta už dlho).
Ožila na niekoľko chvíľ a rozprávala mi, ako bola odnášaná domov nejakými anjelskými bytosťami. Počula ma volať zďaleka. Priatelia, tam je zem, tam za riekou, niekde tam ďaleko, na onom svete. Snáď milióny svetelných rokov, ale je tam … a tou cestou sa uberáme.
Popisovala, aké to bolo prekrásne. Povedala: „Ty si o tom hovoril, miláčik, rozprával si o tom, ale nemôžeš vedieť, aké je to úchvatné.” Želala si ísť späť. Chvíľu premýšľala a potom hovorila: „Sú dve veci alebo tri, ktoré by som chcela od teba vedieť.” Spýtal som sa: „A čo je to?”
„Spomeň si, Billy,” začala, „raz si mi šiel hľadať pár pančúch” spomenul som si na to. Mala sa obliecť, aby mohla ísť na večerné zhromaždenie na Fort Wayne a potrebovala pár pančúch. Povedala mi, aby som jej priniesol nylonové pančuchové nohavice. Nikdy som si nepamätal nič, čo sa týkalo ženského obliekania, a tak som šiel po ulici a opakoval som si pre seba „nylon, nylon, nylon”. Niekto povedal: „Ahoj, Billy” … Povedal som: „Ahoj, nylon, nylon, nylon”. Nato som stretol niekoho, kto mi rozprával, ako dobre brali ryby, a vtom som zabudol, aký druh som to mal vlastne zaobstarať. Chcel som ich kúpiť v obchode u Penneyov, ale mal som známu, jedno dievča, ktoré pracovalo v obchode s drobným tovarom. Vedel som, že mi pomôže, keď jej vysvetlím situáciu. Ponáhľal som sa k nej. Volala sa Thelma Fordová. Teraz je mojou susedkou. Povedal som jej: „Thelma, chcel by som pár ponožiek pre Hope. “ Zasmiala sa. „Hope nenosí ponožky, ale pančuchy!” „No dobre, tak teda pár pančúch. “ Opýtala sa: „Aký druh si želala?” „Aký druh máte?” pýtal som sa, dúfajúc, že vysloví názov, o ktorom som predpokladal, že si naň spomeniem. Povedala: „umelý hodváb, nylon, atď. “ No, nanešťastie uviedla na prvom mieste ten nesprávny druh, ale mne to znelo ako ten pravý a tak som povedal? „To sú ony.” „Myslíš si, že Hope si želá tento druh pančúch?” „Áno, o tých hovorila,” odpovedal som a ona ich začala baliť. Keď som mal platiť, zistil som, že stoja len okolo tridsaťdeväť centov a preto som kúpil hneď dva páry. Po príchode domov, skôr než som jej ich dal, žartoval som (viete, ako muži radi žartujú so svojimi manželkami, že vedia lacnejšie nakupovať). Rozprával som jej, ako som výhodne nakúpil a pančuchy som jej podal. Nepovedala nič, ale myslím, že vyzerala trochu sklamane. Ale keď išla do Fort Waynu, všimol som si, že si kúpila ešte jedny pančuchy. Bola natoľko dámou, že mi nepovedala o mojej chybe, ale myslela na malé veci, ako bola táto i v hodine umierania.
Spomienky Hope
Jej život sa pomaly chýlil ku koncu, ale pokračovala: „Spomínaš si na pušku, ktorú si chcel kúpiť v Louisville a nemohli sme si to dovoliť?” Ako dobre som si to pamätal! Bol som vždy lovcom, a keď som videl tú zvláštnu pušku, ako rád by som ju bol mal. „Áno. “ Pokúsil som sa skryť slzy pred ňou. “Ukladala som svoje niklové a desaťcentové mince, aby som ti ju kúpila. Už to nedokážem, ale až prídeš domov, nájdeš peniaze pod papierom navrchu starého kredenca.
Neviete, čo som cítil, keď som našiel tých šesť alebo sedem dolárov, ktoré celú dobu dávala nabok na pušku. Kúpil som ju a dosiaľ ju mám a zamýšľam si ju ponechať tak dlho, ako budem môcť a potom ju dám svojmu malému chlapcovi.
Posledné slová
Spomínam si, že ma žiadala, aby som nežil sám, ale aby som sa oženil s dobrým kresťanským dievčaťom, ktoré by bolo naplnené Duchom Svätým a mohlo prevziať starosť o deti. Nechcel som jej to sľúbiť, ale nakoniec som tak urobil, aby som jej vyhovel. Nato po niekoľkých minútach povedala slabým hlasom: „Teraz už teda odchádzam.” „Nehovor tak,” namietal som. „Nezdráham sa odísť,” povedala, „keď som videla, aké je to vzácne. “ „Naozaj odchádzaš, miláčik?” pýtal som sa s plačom. „Áno.” Pozerala sa mi do očí a povedala: „Chceš mi sľúbiť, že budeš vždy hlásať to podivuhodné evanjelium?” Sľúbil som jej to. „Billy, Boh ťa použije,” povedala. Buď požehnané jej srdce … často som bol zvedavý, či jej Boh dovolí hľadieť dole na nás, ako chodíme vo svojej službe z miesta na miesto, usilujúc poslúchnuť povolanie, o ktorom cítila, že ho Boh pošle.
„Bol si dobrým manželom,” pokračovala. Mladá ošetrovateľka stála vedľa a manželka jej povedala: „Dúfam, že by ste si tiež želala tak dobrého manžela, ako som mala ja.” Zdalo sa mi, že mi srdce roztrhne, ale vedel som, že sa musím ovládať kvôli nej. Pokúsil som sa o úsmev a povedal som: „Miláčik, ak odídeš, pochovám ťa na Walnut Ridge do doby, než Ježiš príde. A ak zomriem skôr, budem pravdepodobne vedľa teba. A ak nie, potom budem niekde na bojovom poli.” Keď sa tie mäkké, hnedé oči kalili, pokračoval som: „Až prídeš do Nového Jeruzalema … pozri sa na východnú stranu brány a začni ma volať menom … Až uvidíš Abraháma, Izáka, Jákoba, Pavla a Štefana a tých všetkých ako prichádzajú, budem tam, miláčik.“ Pritisla ma k sebe a pobozkala ma na rozlúčku … Potom odišla, aby bola u Boha.
Tu som, ešte bojujem. Pracujem a skutočne sa snažím splniť ten sľub.
Smrť dieťaťa
Keď zomrela, odcestoval som domov, aby som sa pozrel na deti a zúfalo som hľadal upokojenie. Šiel som ku svojej matke, šiel som do nášho domova do domova Hope a môjho domova. Všade som zašiel, ale nikde ma nič neuspokojilo. Nemal som pokoj. Mnohí z vás vedia, čo tým myslím. Tú noc som si konečne ľahol a pokúšal sa spať. Niekto klopal na dvere.
Pomyslel som si: „Čo to len môže byť?” Nejaký hlas volal: „Billy, tvoje dieťa umiera.”
Nikdy nezabudnem na tú noc, keď mi to prišiel povedať. Akoby to nestačilo, že som v ten deň stratil ženu, priateľ prišiel so správou, že moje dievčatko umiera. Keď sme sa dostali do jeho malého dodávkového auta, aby sme šli za dieťaťom, myslel som si, že so životom je koniec. Ako sa to len mohlo všetko stať? Dr. Sam Adair prišiel a vyšetril ju. Povedal, že nevie o ničom, čo by sa mohlo urobiť, zaviezli sme ju teda do nemocnice. Tam jeden špecialista z Louisville tiež konštatoval, že je tu malá nádej. Vzali ma do nemocničného laboratória a ukázali mi mikróby z miechy dieťaťa. Malo zápal miechy, ktorým sa nakazilo od svojej matky. Nebola vyhliadka, že by mohla byť ešte niekedy zdravá. Mala skoro zomrieť.
Nedokážem slovami vyjadriť, ako ma to drásalo. Všetko to bolo hrozné a teraz k tomu ešte taká vec. To ukazuje, že nikdy neviete, čo prinesie budúcnosť. Šiel som sa pozrieť na svoje dieťa do prízemia, kde boli umiestnené izolované prípady. Videl som tam ležať moje malé drahé dievčatko. Trhá mi to srdce, keď na to myslím. Bolo leto a personál nemocnice, ktorý bol veľmi zamestnaný, jej nevenoval pravú pozornosť. Keď som vošiel a pozrel sa na ňu, snažila sa i ona pozrieť na mňa. Bola už dosť stará nato, aby bola priama a milá. To malé chúďa sa už nedostalo z kŕčov, ktoré u nej spôsobil zápal miechy. Jedna z jej nožičiek a jej rúk sa trhali. Malá nožička sa dvíhala hore a dolu. Ach, bol to tak žalostný pohľad!
Kľakol som si k postieľke a začal sa modliť. Kričal som: „Bože, prosím, neber mi moje dieťa.“ Vedel som, že som urobil veľkú chybu, keď som nenechal všetko a nešiel do práce evanjelistu. Myslím, že obdarovanie bolo už tak blízko, že sa malo prejaviť a ja som na to nedbal. Vrhol som sa na zem a prosil som a kričal a žiadal Boha, aby ušetril jej život. Vyzeralo to, akoby ma od Neho delila ťažká opona. A ona hynula. Vstal som, aby som sa na ňu pozrel a povedal som „Sharon, poznávaš otecka?” Naozaj, myslím, že vedela, že tam som. Vyzeralo to, akoby sa pokúsila mávnuť svojou ručičkou a jej pery sa zachveli, ako by chcela zvolať. Bolo to tragické, agónia bola tak silná, že jej malé očká sa skrížili. Ach, keď vidím škúliace dieťa, hneď myslím na tú chvíľu, kedy sa oči môjho dieťaťa skrížili hrozným utrpením. Vy, ktorí máte deti, viete, čo som prežíval.
Pohreb matky a dieťaťa
Modlil som sa a skladal ruky na ňu. Anjeli ale za chvíľku prišli a odniesli maličkú, aby bola so svojou matkou. Vrátil som sa domov, zúfalý a unavený. Za dva dni nato sme ju pochovali v náručí jej matky Spomínam si, že som stál so zlomeným srdcom a zdesený nad hrobom. Brat Smith, metodistický pastor z mesta, mal príhovor pre obidve.
Bolo to neznesiteľné. Akoby mi chvejúce lístie na stromoch pripomínalo pieseň:
Tam kdesi za riekou, v sladkej večnosti
kam siahame len rozhodnosťou viery.
Jeden po druhom prichádzame k bráne,
keby sme boli tam, kde nesmrteľní,
keď zlaté zvony slávnostne
pre teba i pre mňa zaznejú.
Viem, že jedného dňa sa ten hrob otvorí, pretože je jeden hrob prázdny, tam v Jeruzaleme. Viem, že jedného dňa bude rovnako otvorený, pretože ony verili v Ježiša Krista, svojho vzkrieseného Vykupiteľa.
Vrátil som sa do práce a snažil som sa robiť všetko, aby som zaplatil veľké účty a dlhy, ktoré som mal. Nikdy nezabudnem na jedno ráno, keď som odpočítaval na meračskej tyči na ceste číslo 150, blízko New Albany. Spieval som si:
Na vrchu vzdialenom
tam kedysi kríž hrubý stál,
ako znamenie hanby a bied.
Slnko v to ráno svietilo jasne a meračská tyč vrhala tieň na pahorok predo mnou. Bolo to v takom uhle, že brvno a moje vlastné telo, visiace na záchrannom páse, tvorilo tieň. Kríž bol na všetkom.
Zúfalstvo
Želal som si zomrieť a byť so svojou rodinou. Život na zemi ma ničím nepútal. Všetko to, prečo som mal žiť, bolo na onom svete, bez nich moje zlomené srdce nemohlo nabrať odvahu k ďalšiemu zápasu. Bola to, ale Božia vôľa, aby som sa chytil Jeho daru … ON mal plán a ten musel byť splnený. Som presvedčený, že bola potrebná každá tragédia a hlboký smútok, ktorým som prešiel, aby ma Boh dostal tam, kde ma mohol použiť. Boh vie, čo je najlepšie.
Spadol som z miesta, kde som meral, pot mi vyrazil na celom tele, triasol som sa. Odopol som stúpačky, nechal prácu a šiel som domov. Prišiel som domov so zúfalou nádejou, že ma niečo vytrhne z môjho zármutku. Ale čo môže prázdny dom dať? … Dom, kde bolo všetko ešte tak rozostavené, ako to ona zanechala. Načo som sa pozrel, všetko mi ju pripomínalo. Keď som tak v beznádeji blúdi! domom, môj zrak padol na nejakú došlú poštu. Na obálke som čítal tieto slová: „Slečna Sharon Rose Branham. “ Rana môjho srdca sa rozjatrila. Bol to list z banky a šek, ktorý poslali môjmu dievčatku. Jej malé úspory k Vianociam vrátili. Myslím, že to bolo asi dolár osemdesiat centov. Začal som plakať a kľakol som si na podlahu. Bol som tak skľúčený, zdalo sa mi, že nič neznesiem. Zatiaľ čo som tak kľačal, myslel som si: „Pane, ak mi nepomôžeš, neviem, čo budem robiť!”
Hlboký spánok nebeský sen
Naraz som padol do hlbokého spánku. Bola to vítaná úľava! V spánku sa mi zdalo, že som bol na Západe, veď vždy som ho mal rád. Prechádzal som sa vo vysokých topánkach v takom veľkom západnom klobúku. Šiel som okolo starého krytého voza, a všimol som si, že jedno z jeho kolies bolo polámané, tak som si pískal pesničku: „Koleso voza je zlámané.”
Zrazu som uvidel krásne mladé dievča. Bol som udivený jej zjavom. Mala asi sedemnásť osemnásť rokov. Vyzerala ako anjel. Stála tam oblečená v bielom, zatiaľ čo jej krásne svetlé vlasy viali a modré oči sa jagali. Povedal som jej: „Dobré ráno, slečna” a chcel som prejsť, keď povedala: „Ahoj, ocko.“ Otočil som sa prekvapený a preľaknutý a ona opakovala: „Ahoj, ocko. “ Odpovedal som: „Prepáčte, prosím, ale nerozumiem vám. Ako by som mohol byť vašim otcom, veď ste takmer tak stará ako ja? To musí byť akési nedorozumenie.” „Pretože nevieš, kde si, otecko,” odpovedala. „Dole na zemi som bola tvojou malou Sharon. “ Povedal som: „To nie.” Ona zas: „Áno, tam dole na zemi som bola tvojou Sharon.” „Ale veď si bola malé dievčatko,” povedal som. Tu mi pripomenula: „Ocko, nespomínaš si na svoje učenie o nesmrteľnosti?” Povedal som: „Áno, isteže si spomínam. A preto si teraz tu taká?” „Ocko, kde je Billy Paul”, spýtala sa (to je môj malý chlapec). Povedal som jej, že bol so mnou krátko predtým. Povedala: „Maminka na teba čaká, ocko, a ja budem stáť tu, až pôjde okolo Billy Paul.“ „Kde je maminka?” opýtal som sa. Povedala: „Pozri sa napravo, ocko,” a ja som sa rozhliadol po pravej strane. Ó, vyzeralo to ako lúče toho slávneho svetla, svietiaceho nad horou. Krásne domy medzi zelenými pahorkami, kvety a stromy. Slovami nemožno popísať, čo som videl v tejto scéne. Sharon mi ukázala na jeden z veľkých domov a povedala mi, aby som tam šiel, že je to môj domov a že tam maminka na mňa čaká. „Môj dom? pýtal som sa prekvapený. „Veď som nikdy nemal dom.“ „Áno ocko, ale teraz máš. Choď len ďalej a ja budem čakať na svojho brata.”
Stretnutie s Hope
Vykročil som teda na malý chodník, vedúci k onomu domu a keď som prišiel na to milé miesto, uvidel som svoju ženu, ktorá mi šla v ústrety, tak krásne oblečená, v bielom a jej dlhé čierne vlasy jej splývali dole na chrbát. Nemôžem vyjadriť slovami, čo som cítil, keď som ju znovu uvidel. Žiadal som ju, aby mi to všetko vysvetlila, že nemôžem pochopiť, čo sa deje a ako to môže byť. Hovorili sme spolu, ako sme to vždy robievali a ja som poznamenal, v akú krásnu dámu vyrástla naša malá a ona prikývla. Ale nemohol som to pochopiť. Povedala: „Viem, že tomu nemôžeš rozumieť, pretože zemské veci sú iné než tunajšie. Tu je nebo.” „Ale ja nechápem, odkiaľ je tento krásny dom, to je váš?” „Áno,” odpovedala, „To je náš nebeský domov.” „Nechápem ale, prečo mám tú možnosť byť na takomto mieste?” Hovorila ku mne nežne: „Po všetkých tých úlohách, práci a drine, ktorými si prešiel na zemi, prišiel si, aby si si teraz odpočinul. Chceš si sadnúť?” Rozhliadal som sa, kde by som sa posadil a bola tam pre mňa veľká stolička … „morrisovo kreslo”. Keď sme sa zobrali, nemali sme nábytok, ani žiadne veľké vybavenie v našom malom domove … len starú skladaciu posteľ, ktorú nám niekto dal, sporák, za ktorý som zaplatil asi jeden a štvrť dolára a do ktorého som kúpil rošt, starý kožený diván, ktorý bol už celý opotrebovaný a mal už viac dier a linoleum v predsieni…, ale tešili sme sa z toho a boli sme spolu šťastní, pretože sme sa mali skutočne radi.
Ale jednu vec som si vždy želal, a to bolo morrisovo kreslo. Pracoval som ťažko po celé dni a potom som mal večer zvestovať evanjelium a prísť neskoro domov a zdalo sa mi, že by som mal pomýšľať na to, aby som mal veľké morrisovo kreslo, aby som si mohol do neho sadnúť a odpočinúť si. Jedného dňa sme sa rozhodli, že by sme si mohli také kreslo kúpiť. Šli sme teda do mesta cez rieku, aby sme sa na nejaké pozreli. To, ktoré sme kúpili, bolo zelené. Nikdy na to nezabudnem. Stállo trinásť dolárov a ja som mal zaplatiť tri doláre zálohu a potom splácať každý týždeň dolár. No, splácal som, až sme zaplatili celkom osem alebo desať dolárov a potom som nemohol dodržať splátky. Vynechal som dva alebo tri týždne, pretože sme nemohli vtedy nič ušetriť. Vy všetci viete, čo to znamená, keď človek nemôže dokončiť splátky. Jedného dňa som jej povedal: „Miláčik, zatelefonuj im, aby si prišli pre kreslo”, pretože sme im nemohli zaplatiť dve alebo tri splátky, poslali nám upomienku, „nemôžem teraz dať ďalšiu splátku. Vieš, že musíme platiť iné dlhy a tak sa musíme obísť bez tohto kresla.” Povedala vtedy: „To ja neurobím.”
A predsa k tomu muselo dôjsť. Spomínam si na ten večer, keď som prišiel z práce domov a kreslo bolo preč. Bola ku mne taká milá a upiekla mi čerešňový koláč a urobila všetko, o čom vedela, že to odvedie moje myšlienky od toho kresla a rozveselí moju myseľ. Spomínam si, keď som vošiel do izby, aby som sa posadil a kreslo bolo preč, ako sme obaja trochu plakali. Ona bola tak milá.
Ako tam stála v tom mojom sne, povedala: „Uhádla som, že spomínaš na všetko, ako to bolo s tou stoličkou…, ale túto ti už nikto nevezme. Je zaplatená dopredu. Sadni si a odpočiň si.”
Nemusím ani hovoriť, že Boh mi dal potrebnú silu, aby som sa prebil. Hlásal som evanjelium a pracoval v rôznych zamestnaniach až som konečne dostal zamestnanie štátneho polesného, zamestnanie, v ktorom som pracoval, keď som v roku 1946 dostal Božie obdarovanie. Boh mi požehnal a odmenil milostivo, za čo Jemu pokorne ďakujem. Niekoľko rokov som musel byť svojmu malému chlapcovi matkou aj otcom, ale neskôr mi Pán dal drahú, pokornú manželku a máme spolu teraz dievčatko.