William Branham - muž poslaný od Boha
/ Gordon Lindsay
Langue: slovaque
23. Škandinávia
- Úvod
- Výzva
- Zláštne narodenie a detstvo
- Život u Branhamovcov
- Obrátenie
- Šťastné manželstvo a osudové rozhodnutie
- Rozvodnená rieka Ohio
- Zúfalstvo a sen
- Pozoruhodné príbehy
- Anjel Boží
- Nová služba
- Prvá kampaň s uzdravovaním
- Dramatické údalosti v službe po zjavení sa anjela
- Postrehy zo zhromaždení brata Branhama, napísal Jack Moore
- Pisateľ vstupuje do deja
- Na severozápade
- Hlas uzdravenia
- Cesta na sever
- Houston
- Správy v tlači
- Dary uzdravovania
- O vlastných videniach
- Škandinávia
Asi počas troch rokov prichádzali bratovi Branhamovi pozvania, aby viedol sériu zhromaždení s uzdravovaním v škandinávskych krajinách. Rôzne okolnosti mu zabraňovali v takejto ceste, hoci od začiatku bol vnútorne ubezpečený, že tieto pozvania sú od Boha.
V januári 1950, v čase, kedy sa pisateľ pripojil ku skupine, ho brat Branham požiadal, aby zariadil všetko potrebné pre cestu do Fínska. Bol to krok viery, lebo v tom čase neboli k dispozícii peniaze na cestu do cudziny (letenky na jednu cestu stáli 2 200 dolárov pre skupinu piatich osôb) a brat Branham musel, vzhľadom k určitým novým okolnostiam, splniť nejaké neočakávané záväzky.
Avšak počas kampaní, ktoré sa konali vo februári a v marci sa zozbierali dostatočné prostriedky, aby mohol tieto záväzky splniť a zabezpečiť pre celú skupinu letenky. Začiatkom apríla, potom ako sa skončili trojdňové zhromaždenia v Glad Tidings a Manhattan Center v New York City, sa skupina, v ktorej boli okrem brata Branhama aj pastori J. Ern Baxter, Jack Moore, Howard Branham a pisateľ, pripravovala k odletu do Európy.
6. apríl 1950
V ten deň o tretej hodine popoludní vstúpila skupina do veľkého zámorského lietadla spoločnosti Flagship Scotland a odletela do Londýna. 6. apríla 1909 sa William Branham narodil. 6. apríl 1917 bol tiež deň, kedy Amerika upustila od svojho historického izolacionalizmu a vstúpila do vojny v Európe. Historici nám hovoria, že to bolo 6. apríla roku 30 po Kristovi, kedy zomrel Pán Ježiš na kríži. Hádam môžu byť členovia skupiny ospravedlnení, ak sa domnievajú, že 6. apríl je významný deň.
Leteli sme ponad Atlantik rýchlosťou väčšou ako päťsto kilometrov za hodinu a vo výške nad šesťtisíc metrov nad morom. Lietadlo, ktoré dopravovalo skupinu, pristálo nasledovné ráno na letisku Northolt Airport, blízko Londýna. Niekoľko dní sme potom strávili návštevami historických budov a pamiatok tohto najväčšieho mesta sveta.
Vyvrcholením nášho pobytu v Londýne bola prehliadka Wesleyovej kaplnky. Videli sme tiež bydlisko Wesleyho a vstúpili tiež do miestnosti, v ktorej sa John Wesley každé ráno o piatej hodine modlil. Skôr než sme aj my odišli, pokľakli sme a pomodlili sme sa. Bola to chvíľa, na ktorú sa nezabúda.
Po dvojdňovej návšteve Paríža, kde sme navštívili známe historické miesta, pokračovali sme vo svojej ceste do Fínska lietadlom Škandinávskej spoločnosti. 14. apríla 1950 sme pristáli v Helsinkách, kde nás privítalo niekoľko pastorov, vrátane pastora Manninena, ktorý nás pozval a sestry May Isaacsonovej, našej tlmočníčky, rodenej Američanky, ktorej znalosť fínštiny prispela podstatne k úspechu našich zhromaždení vo Fínsku.
Prvé zhromaždenie v Messuhalli navštívil zástup v počte okolo sedemtisíc osôb. Potom niekoľko tisíc ľudí čakalo v štvorstupe celé popoludnie v pol míle dlhom rade, aby si zabezpečili sedadlá v najväčšej posluchárni vo Fínsku.
Medzitým počas piatich dní, keď poslucháreň nebola voľná, odišla skupina na sever do Kuopio, neďaleko od polárneho kruhu. V tomto meste bola veľká viera a tak došlo k niektorým podivuhodným zázrakom. Jedným z nich bolo uzdravenie Veery Ihalainen, vojnovej siroty. Bola zvláštnym spôsobom oslobodená od podpier a barlí, keď sa dotkla vo viere kabáta brata Branhama, keď šiel okolo. Po dva či tri večery prechádzali ľudia okolo brata Branhama, ktorý sa za každého krátko pomodlil. Keď končili jednotlivé zhromaždenia, zostala v miestnosti vždy pekná kopa bariel a palíc, ktoré boli odhodené.
Brat Baxter hovoril pri popoludňajších zhromaždeniach a jeho posolstvo bolo prijímané s veľkým záujmom. Brat Moore a pisateľ viedli ranné zhromaždenia a modlili sa zvlášť za hluchonemých a slepých. Raz ich bolo uzdravených sedem alebo osem, jeden po druhom. Jeden chlapec sa učil anglicky tak rýchlo, že sme ho použili ako tlmočníka, ktorý sprostredkoval spojenie s ostatnými, za ktorých sme sa modlili. Jedna okolnosť, ktorá veľmi miatla poslucháčstvo spočívala v tom, že hluchonemí, ktorých bol vrátený sluch, sa naučili anglické slová rovnako rýchlo ako fínske.
Jedna udalosť, na ktorú členovia skupiny nezabudnú, sa stala v Kuopio, keď bolo vzkriesené k životu dieťa, ktoré prebiehalo cez cestu a bolo zabité pri automobilovej nehode za okolností, ktoré videl brat Branham vopred vo videní. O tejto pozoruhodnej udalosti necháme rozprávať pastora Vilho Soininen z Kuopio:
V piatok popoludní sa prihodila pozoruhodná a prekvapujúca udalosť, ktorá znamenala veľa pre brata Branhama a pre tých z nás, ktorí sme boli jej svedkami.
Tri nákladné autá vykonali s nami nezabudnuteľnú cestu k vyhliadkovej veži Puijo, položenej na malebnom pahorku. Tento výlet bol jedným z najkrajších, na ktoré si pamätám a to pre veľké Božie požehnanie, ktoré sme zakúsili. Keď sme sa vracali z Puijo, došlo k hroznej udalosti. Auto vpredu sa nestačilo vyhnúť a zrazilo dvoch malých chlapcov, ktorí vybehli na cestu, a to jedného na chodník a druhého asi päť yardov do poľa. Jedného z týchto chlapcov, ktorý zostal v bezvedomí ležať, odniesli do auta pred nami a druhého, Kari Holma, odniesli do nášho auta a položili do náručia brata Branhama a slečny Isaacsonovej, ktorí sedeli vzadu. Bratia Moore a Lindsay sedeli so mnou na prednom sedadle.
Keď sme sa náhlili do nemocnice, spýtal som sa slečny Isaacsonovej, tlmočníčky, ako to s chlapcom vyzerá. Brat Branham, ktorý skúšal chlapcov pulz, odpovedal, že sa zdá, že chlapec je mŕtvy, že pulz sa už neozýva. Nato položil brat Branham ruku na chlapcove srdce a zistil, že už nebije. Potom kontroloval chlapcove dýchanie a nemohol potvrdiť, že dýcha. Pokľakol na podlahu auta a začal sa modliť. Aj bratia Lindsay a Moore sa modlili, aby sa Boh zľutoval. Keď sme sa blížili k nemocnici, asi o päť alebo šesť minút neskôr, obzrel som sa a ku svojmu prekvapeniu som zistil, že chlapec otvoril oči. Keď sme chlapca prenášali do nemocnice, chlapec vykríkol a ja som si uvedomil, že sa stal zázrak.
Druhého chlapca priviezli trochu skôr a bol doposiaľ v bezvedomí. Keď som odvážal svojich hostí späť do ich hotela, brat Branham mi povedal: „Netrápte sa, chlapec, ktorý bol v našom aute, bude určite žiť“.
V tej chvíli nemal brat Branham istotu, či druhý chlapec bude žiť, ale v nedeľu večer ma ubezpečil, že na základe videnia, ktoré mal skoro ráno v nedeľu, bude aj tento chlapec žiť. V tú istú hodinu, keď mi to brat Branham vo svojej izbe hovoril, chlapec v nemocnici umieral. A predsa podľa oznámenia lekára, došlo v noci k nápadnej zmene k lepšiemu, hoci 28. apríla, keď toto píšem, upadal do občasného bezvedomia. Neskoršia správa, ktorú sme obdržali, oznamuje, že chlapec sa celkom uzdravil. Chlapec, ktorý bol v mojom aute, Kari, bol prepustený z nemocnice už za tri dni a darí sa mu s vzhľadom na udalosti, veľmi dobre.
Pri piatkovom večernom zhromaždení nám brat Branham rozprával videnie, ktoré mal v Amerike pred dvoma rokmi a ktoré bolo splnené v to popoludnie, kedy sme prosili za mŕtveho chlapca. Pred zhromaždením sa mu ukázal anjel a pripomenul mu to videnie, ktoré mal pred dvoma rokmi a ktoré vtedy rozprával tisícom. Teraz sa splnilo. Príchod brata do Kuopio bol vo večnom pláne Božom! My, ľudia zo zboru Elim v Kuopio sa divíme, že Pán bol k nám tak dobrý a že práve nám poskytol tú milostivú výsadu, aby sme tu mali Jeho služobníka.
V ten večer, keď sme opúšťali Kuopio, zhromaždil sa na železničnej stanici veľký zástup ľudí a spieval v obvyklej nízkej tónine krásne fínske piesne. Keď sa vlak pohol zo stanice, spev sa postupne strácal, ale milé spomienky prežité v Kuopio nebudú nikdy zabudnuté.
Pastori fínskej štátnej cirkve prijímajú uzdravovanie
V deň, keď sme opúšťali Fínsko, sme dostali osobitný list od jedného z pastorov štátnej cirkve, v ktorom nás informoval, že bola hromadná schôdza pastorov cirkve a že po vážnej diskusii, inšpirovaní Branhamovými zhromaždeniami, hlasovali pre prijatie služby uzdravovania.
Bol to skvelý list a dúfame, že ho vytlačíme v Hlase uzdravenia, a to akonáhle dostaneme overený preklad. Brat Branham odpovedal ďakovným listom a povzbudzoval bratov, aby verili, že Boh medzi nimi urobí veľké veci. Aj keď nás informovali, že celá skupina, ktorá sa tam stretla, hlasovala pre prijatie pravdy Božieho uzdravovania, vieme, že to ešte neznamená, že každý pastor štátnej cirkvi to schvaľuje.
Dá sa predpokladať, že neskôr sa objavia niektorí odporcovia, ale prevládajúci pocit priazne obsiahnutej v liste, bol pre nás v to ráno skutočne povzbudzujúci a bol ubezpečením, že naša cesta do Fínska nebola márna.
Nórsko
Po srdečnej rozlúčke s našimi milými priateľmi vo Fínsku, sme nastúpili do lietadla a za dve hodiny sme boli v Oslo, hlavnom meste Nórska. Našli sme tam medzi ľuďmi podobný záujem. Nanešťastie, vo vládnych kruhoch sme narazili na odpor. Minister zdravotníctva vydal zákaz modlenia sa za chorých a vedeli sme, že keby sme ako cudzinci tento zákaz porušili, boli by sme vyhostení. Napriek tomu sa dostavil neočakávaný a pozoruhodný výsledok tohto zákazu. Mestský zväz duchovných v počte dvetisíc potreboval iba minútu k tomu, aby jednohlasne vyjadril, že sa má protestovať. Potom bol zostavený nasledovný protest a podpísaný niektorými najznámejšími menami náboženského života v Nórsku.
Nórskej vláde v Oslo
Páni,
uzdravovanie vierou a modlitbou je neoddeliteľnou súčasťou evanjelia a je ako kotva v živote a diele Ježiša Krista. Po celé storočia malo toto učenie miesto v spoločenstve kresťanského života a v evanjelizácii.
Kresťanské obyvateľstvo v Nórsku stojí zásadne ako jeden muž za týmto učením, aj keď podrobnosti a spôsob postupu sa môžu rozlišovať podľa cirkvi a krajov.
Preto podpísaní úprimne ľutujeme, že boli našimi úradmi vykonané opatrenia a protestujeme proti vydanému zákazu, ktorý smeruje k uskutočňovaniu cenzúry kresťanského učenia. Tento postup je tohto druhu, uráža základné ľudské práva v slobodnej krajine a uvádza do pochybnosti zásadu slobodného vykonávania bohoslužby.
Navrhujeme, aby obmedzujúce opatrenia, vydané Policajnou komorou v Oslo, boli ihneď odvolané.
Oslo, 5. mája.
Nasledovali podpisy generálneho sekretára baptistov, ďalej biskupa štátnej cirkvi, vedúceho sekretára Armády Spásy, misijnej spoločnosti metodistov, profesorov a novinárov.
Blízko krajiny polnočného slnka
Z Nórska sme prišli do Švédska, kde sa konalo niekoľko zhromaždení v Goeteborgu, jeden večer v Jonkopingu a potom päť dní v Orebro, kde sa nachádza slávne evanjelické nakladateľstvo, ktoré vysiela neustály prúd kresťanskej literatúry. Náš pobyt v Orebro bol po všetkých stránkach potešujúci a veríme, že užitočný.
Z Orebro prešla Branhamova skupina na sever do Ornskoldsviku ležiaceho len v malej vzdialenosti od polárneho kruhu. Okolo šesťtisíc ľudí sa tiesnilo v stane a okolo stanu. Povedali nám a máme dôvod tomu veriť, že je to pravda, že to bolo najväčšie náboženské zhromaždenie v histórii sveta blízko polárneho kruhu. Keďže to bolo už takmer v polovici mája, o polnoci bolo toľko svetla, že bolo možné aj fotografovať.
Z Ornskoldviku sme cestovali na juh do Stockholmu, kde je najväčší letničný zbor na svete, so 6 500 činnými členmi a nedeľnou školou, ktorú navštevuje okolo 5 000 detí. Naša návšteva brata Lewi Pethrusa a jeho syna Olivera, ktorý bol v tom čase našim tlmočníkom, bola vrcholným bodom nášho pobytu v Štokholme. Bol to muž celkom skromného zjavu, ale obdarený múdrosťou, s ktorou priviedol k veľkému rozmachu hnutie plného evanjelia vo Švédsku za posledných štyridsať rokov. Všetkých nás očaril, keď sme ho počúvali v súkromných rozhovoroch, ktoré boli našou výsadou po dve popoludnia. Brat Pethrus má prostotu viery, spojenú s duchovnou bystrosťou, ktorá mu umožňuje stavať na pevných základoch, takže dnes je švédske hnutie plného evanjelia známe po celom svete. Službu brata Branhama v Stockholme dobre prijali a keď nadišiel čas rozlúčky, brat Pehrtus vyjadril nádej, že snáď bude možné, aby sa brat Branham opäť skoro vrátil do Švédska. A tak sa naša zámorská cesta skončila. Brat Branham, aj my všetci sme sa tešili z pobytu v Európe, musíme však priznať, že sme boli radi, keď sa naše obrovské lietadlo vznieslo nad štockholmským letiskom a vracali sme sa domov.
Opäť doma
Keď naše lietadlo na druhý deň ráno bezpečne pristálo v Idlewilde, vkročili členovia Branhamovej skupiny so šťastným úsmevom opäť na americkú pôdu. Brat Branham bol späť v Amerike. Škandinávska cesta patrila teraz už minulosti. Dychtivo sa tešil na zaslúžený odpočinok a dovolenku v horách. Skoro sa však mal vrátiť, aby pokračoval v evanjelizačnej službe vo veľkých letných kampaniach a aby dokončil beh', ktorý mu Boh uložil, lebo vie, že ho Boh ochraňuje od všetkého zlého a zachová pre Svoje nebeské kráľovstvo. Ako niekdajší Daniel, chce stáť a vytrvať vo svojom lóse až do konca života.
mnohé uzdravenia vo videní.Zhromaždenia pokračovali. Boh ďalej žehnal, až tam prichádzalo niekoľko sto ľudí. Raz ráno som mal zhromaždenie s krstom v Totton Ford na Modrej rieke. Vtedy popoludní som mal krstiť asi tridsať alebo štyridsať ľudí. Krátko predtým mal zhromaždenie v tej obci jeden pastor, ktorý hovoril proti krstu ponorením. Ale v to popoludnie Boh ukázal svoju moc v takej miere, že viac ako pätnásť ľudí z jeho zboru bolo pokrstených a to tak, ako boli vo svojich pekných šatách.
Po celý týždeň sa Georgia modlila: „Ach, Pane, pošli ku mne znovu brata Branhama, aby ma navštívil, ukáž mu vo videní, že mám byť uzdravená, aby som mohla byť pokrstená s ostatnými.” Keď prišiel deň krstu, dievča bolo veľmi nepokojné a začalo plakať. Jej matka sa ju snažila upokojiť, ale jej srdce bolo zlomené a dievča sa nedalo utíšiť.
Keď bolo po krste, prišiel som do domu brata Wrighta na večeru. Brat Brace, ktorý bol som mnou predtým pri splnení druhého videnia, tu bo! tiež. Ale v tejto chvíli mi hovoril Duch: „Teraz nejedz, ale choď do lesa a modli sa!” Preto som povedal: „Idem do lesa a budem sa zatiaľ modliť, ale až bude večera hotová, zazvoňte na zvon a ja prídem.” Mali totiž starý dedinský zvon na zvolávanie k jedlu. Nato som odišiel do lesa a začal sa modliť.
Ťažko sa mi však modlilo, pretože tam bolo mnoho ihličia a hmyzu, ktorý mi liezol do šiat a musel som myslieť na to, že prídem neskoro na zhromaždenie. Napriek tomu som sa však modlil z hĺbky srdca a skoro som bol uchvátený Duchom. Konečne som počul, že ma ktosi v lese volá. Vstal som, slnko zapadlo a stmievalo sa. Zvon volajúci k večeri sa ozýval už dlho, ale nepočul som ho, a preto boli vyslaní pátrači, aby ma hľadali.
Keď som vstal, videl som žltkavé svetlo, svietiace zhora do lesa. Akýsi hlas mi hovoril. „Choď ku Carterovcom.“ To bolo všetko. Nato som počul hlasy volajúce z rôznych strán lesa. „Brat Branham, brat Branham!” Vyšiel som z lesa a vrazil takmer do náručia bratovi Wrightovi. Hovoril mi: „Jedlo bolo pripravené už pred hodinou a volali sme ťa. Stalo sa niečo?” Odpovedal som: „Teraz nemôžem jesť. Máme ísť ku Carterovcom. Pán ma posiela na tú cestu, aby Georgia bola uzdravená.” On nato: „Iste?”
Zavolal brata Braceho. Sadli sme do auta. Carterovci bývali asi sedem míľ ďalej. Odkázali sme ostatným, aby sa najedli a potom šli do zhromaždenia. Nemohli sme na nich čakať, lebo podľa videnia som mal ísť hneď. Boh konal na obidvoch koncoch súčasne. Spomínate si, ako podobne to bolo, keď anjel hovoril Petrovi, ľudia boli zhromaždení v Markovom dome a všetci sa modlili.
Georgia bola v tej dobe veľmi znepokojená a jej matka bola tak rozrušená, že odišla do vedľajšej miestnosti a začala sa modliť. Hovorila „Pane, čo mám robiť? Ten Branham prišiel sem a tak rozrušil moje dieťa a ona je už deväť rokov v stave umierania. Čo je to vlastne za človeka?” Nato bola uchopená duchom modlitby. Náhle počula hlas, ktorý hovoril: „Vzhliadni!” Keď zdvihla hlavu, myslela, že vidí na stene tiene akejsi osoby a vyzerala ako Ježiš. Spýtala sa: „Pane, čo môžem robiť?” Potom uvidela mňa a dvoch mužov so mnou. Poznala ma podľa vysokého čela a Biblie, ktorú som tlačil na prsiach. Hovorila: „Nesnívala som, nesnívala som.” Vbehla do vedľajšej miestnosti a zvolala: „Georgia, niečo sa stalo!” Začala jej rozprávať svoje videnie. Keď s rozprávaním takmer končila, počula vrznúť dvere. Pozrela a ja som práve prichádzal. Neklopal som. Otvoril som dvere a vstúpil. Matka klesla na stoličku, takmer omdlievajúc. Pristúpil som priamo k lôžku a povedal som: „Sestra, buď dobrej mysle! Ježiš Kristus, ktorému si slúžila, ktorého si milovala a ku ktorému si sa modlila, vypočul tvoju modlitbu a poslal ma podľa videnia. Postav sa na nohy, lebo ťa uzdravil.
Vzal som ju za ruku. Povážte, že nevstala sama z lôžka už veľa rokov. Sotva mohli pod ňu podstrčiť plachtu, tak bola pokrytá vredmi. Hlavu mala takmer štvorhrannú, oči zapadlé a jej ramená vyzerali ako tyčky metly na širšom mieste. Keď som však povedal, že ju Ježiš Kristus uzdravuje, ihneď vstala a postavila sa na nohy! Jej matka vykríkla od úžasu. Uvidela svoju dcéru po prvýkrát po deviatich rokoch kráčať po izbe, nie vo svojej sile, ale v moci Ducha Svätého a to bez akejkoľvek ľudskej pomoci. Keď som sa obrátil, aby som odišiel z obydlia, vbehla dovnútra s krikom jej sestra.
Neskôr, keď prišiel domov jej otec a uvidel svoju dcéru, ako sedí za klavírom a hrá, takmer od zľaknutia omdlel. Odišiel dole do mesta a všade zvestoval, čo sa stalo. Dievča vyšlo na dvor, sadlo na trávu a radovalo sa z trávy a z lístkov. Potom sa zahľadelo hore na nebo a povedalo: „Ach, Bože, ako si ku mne dobrý!” Bola tak šťastná.
Stánok bol v ten večer preplnený. Keď prišla nedeľa, mali sme ďalší krst.
Obidve, Georgia i dievčatko Naleových, boli pokrstené v Totton Ford nasledujúcu nedeľu. Georgia teraz hrá na klavíri v milltownskom baptistickom zbore a je dokonale zdravá. Pamätaj, milý čitateľ, Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes a až na veky.
Svedectvo Georgie
Ležala som na posteli na chrbte osem rokov a deväť mesiacov s tuberkulózou a lekári ma považovali za stratenú. Vážila som sotva dvadsaťpäť kilogramov a vyzeralo to, že pre mňa nie je nádej. Vtom prišiel z Jeffersonville, Indiana, vzdialeného asi tridsaťpäť míľ od nášho domova, evanjelista William Branham, a to na základe videnia, v ktorom počul v pustatine stratenú ovečku, kričiacu Milltown (to je miesto, v ktorom žijem). Brat Branham tu nikdy nebol a nikto od nás ho nepoznal. Keď prišiel k nám, vložil na mňa ruky a modlil sa, vzývajúc nado mnou meno nášho drahého Pána Ježiša.
Zdalo sa mi, že sa ma čosi zmocňuje a zrazu som vstala a ďakovala Bohu za Jeho uzdravujúcu moc. Po prvýkrát po deviatich rokoch som vyšla z dverí, potom som bola pokrstená v rieke. Teraz hrám na klavíri v tunajšom zbore pri bohoslužbách. Oveľa viac sa toho stalo s týmto veľkým uzdravením. V tomto svedectve nenachádzam dosť miesta všetko opísať. Rada na požiadanie poviem všetko tomu, koho bude moje uzdravenie zaujímať.
Georgia Carterová, Milltown, Indiana
Šieste videnie - Videnie týkajúce sa jeho uzdravenia
Iné videnie, ktoré pre mňa veľa znamenalo a ktoré predchádzalo môjmu zázračnému uzdravenie, sa udialo krátko po videní, ktoré som mal o Kristovi. Zdalo sa mi, že som bol veľmi šťastný, ako keby som bol iba po obrátení. Poskakoval som a radujúc sa som vyšiel na cestu. Bola tma, keď som tak šiel cestou, náhle sa zdalo, že ku mne beží veľký čierny pes. Myslel som, že ma chce pohrýzť, a tak som sa postavil proti nemu a vykríkol som: „Choď preč pes.“
Sotva som tak urobil, zrazu sa zdvihol a ja som uvidel veľkého, tmavo vyzerajúceho vysokého muža, oblečeného v čiernych šatách. Hovoril mi: „Ty si ma nazval psom?” Odpovedal som, „Veľmi to ľutujem, myslel som, že to bol pes, pretože ste bol dole na rukách a kolenách.” Zavrčal: „Nazval si ma psom a ja ťa zabijem.” A spod opasku vybral šabľu. Bránil som sa: „Prosím, pochopte ma, pane. Nevedel som, že ste muž. Myslel som, že ste pes.“ Keď sa ku mne priblížil, vyzeral ako démon. Zatlačil ma naspäť, smerom ku kanálu a kričal: „Ja ťa naučím, zabijem ťa!” Odpovedal som: „Pane, smrti sa nebojím, lebo som prijal Ježiša Krista do svojho srdca. ON je môj pomocník a moja sila. Chcel som iba, aby ste ma pochopil, že čo som povedal bol omyl.” On však stále hovoril: „Zabijem ťa.” Stál som bezmocne oproti stene a on pozdvihol ruku, aby ma prebodol.
Vykríkol som, ale v tom okamihu som počul zvuk z neba a mohutný anjel zostúpil z neba dole k mojej pravici a zahľadel sa prísne na muža s veľkým nožom v ruke. Muž ustúpil, pustil svoj nôž a utekal ako len mohol, zo všetkých síl. Tu anjel pozrel na mňa a usmial sa. Zahaliac sa do svojho šatu, navrátil sa opäť do neba. Zdalo sa, že je to ten istý anjel, ktorý ma neskôr navštívil. Zajasal som radostne, lebo som pochopil, že Boh poslal svojho anjela na moju ochranu.
A verím, že toto videnie sa splnilo pred dvoma rokmi, keď ma satan zatlačil do rohu tou strašnou neurózou, ktorá ma takmer pripravila o život. Keď sa zdalo, že nadišiel koniec, tu poslal Boh svojho anjela a vyslobodil ma.
Vždy po niekoľkých rokoch vo svojom živote som mal obdobie, kedy som mal silnú neurózu. Pri jednom evanjelizačnom ťažení som stál na pódiu a prosil za chorých po celú noc a deň a iba málo som spal. Pri iných zhromaždeniach trvali služby až do druhej hodiny rannej. Vedel som, že som tým urobil chybu, keď som však videl toľko chorých a postihnutých, moje srdce im chcelo vyjsť v ústrety, uvedomujúc si, že v mnohých prípadoch to pre mňa znamenalo život alebo smrť. Postupne som slabol viac a viac, bojoval som však ďalej. Konečne, po kampaniach v Tacoma a Eugene som povedal svojim bratom, ktorí boli so mnou, že budem musieť odvolať všetky kampane, ktoré boli ohlásené a vziať si na dlhú dobu dovolenku. Skutočne moje nervy boli už úplne vyčerpané, že som sa sám seba pýtal, či sa budem ešte môcť vrátiť do práce.
Odobral som sa teda do svojho domova v Jeffersonville, ale zdalo sa, že sa moje sily už nevrátia. Myslel som, že musím zomrieť. Jedného dňa prišiel za mnou jeden z mojich diakonov, Curtis Hooper a spýtal sa: „Nie je ti ani trochu lepšie?” Odpovedal som, „Nie, nie je. Zdá sa, že sa nemôžem nijako dať dokopy.” Povedal, „Brat Branham, mám dole na letisku prácu. Poď so mnou, urobí ti to dobre.” Keď som prišiel na letisko, cítil som sa tak zle, že som myslel, že sa už nedostanem domov. Vyšiel som k hangáru a začal sa modliť. Volal som: „Ó, Bože, viem, že som robil chyby. Prosím Ťa, odpusť mi. Ľudia chcú, aby som robil všetko možné. Som celkom zmätený. Jedine Ty mi môžeš pomôcť. Pane, nemôžem ďalej.” Nejako som sa dostal domov. V tom čase som šiel na vyšetrenie na kliniku Mayo, aby sa zistilo, čo so mnou vlastne je. Tak som bol uprostred augustovej horúčavy päť dní v Rochesteri, štát Minnesota. Lekári boli zdatní ľudia a robili to najlepšie, čo mohli, aby zistili, čo mi chýba a podrobili ma všetkým možným prehliadkam. Celý čas som sa modlil. Povedal som Pánovi, že ľudia so všetkými druhmi nervového zrútenia prichádzali do mojich zhromaždení a ON ich uzdravoval.
Tiež že mi ukázal zvláštne videnia o uzdravení druhých a že boli vyslobodení. Prosil som: „Pane, nikdy si mi neukázal videnie o mojom vlastnom vyslobodení z tejto hroznej neurózy.” Moje sily boli natoľko vyčerpané, že sa nezdalo, že by som sa sám mohol vzchopiť, aby som uveril Slovu Božiemu. Nasledovný deň mal byť posledným dňom prehliadok.
V to ráno som sa prebudil a povedal som si, že za niekoľko hodín odídem a dostanem správu o tom, čo mi vlastne chýba. Budem vždy Bohu vďačný za to, čo nasledovalo. Náhle som bol vo videní. Prvé, čo som videl, bol malý asi sedemročný chlapec. Vyzeral práve tak, ako som vyzeral ja vtom veku. Stál som pri ňom a učil som ho loviť. Blízko bol starý kmeň stromu a povedal som chlapcovi, aby sa nepribližoval ku stromu, že tam žije nebezpečné zviera. Zdvihol som palicu a zaklopal som zo strany na strom. Náhle vybehlo na strom malé zvieratko, dlhé asi šesť palcov. Zdalo sa, že je to lasička, mala drobučké, čierne prenikavé očká. Oh, bolo to malé ľstivé stvorenie.
Hneď nato som videl, že na nás chce zaútočiť. Nemal som pušku, všetko, čo som mal, bol len malý lovecký nôž. Vedel som, že s ním som bezmocný. Uvažoval som, že postavím chlapca za seba, aby bol chránený, ale v tej chvíli sa zdalo, že zmizol. Rýchlo ako blesk zaútočilo zviera proti mne. Než ma však napadlo, počul som hlas anjela Pána po svojej pravici, hovoriaci: „Nezabudni, je to len šesť palcov dlhé.”
V tom zviera preniklo k môjmu pravému ramenu. Prebiehalo zľava doprava a späť tak rýchlo, že som ho nemohol bodnúť svojim nožom a keď som otvoril ústa, aby som niečo povedal, vniklo mojim hrdlom do môjho žalúdka a začalo vrčať a to znova a znova. Vykríkol som, „Čo mám robiť?” Znovu som počul hlas: „Spomeň si, je len šesť palcov dlhé.”
Keď videnie pominulo, rozhliadol som sa a videl svoju dcérku Becky a manželku, ako spia v posteli. Pochopil som, že videnie sa týka mojich žalúdočných ťažkostí a neurózy. V tom čase sa nič neudržalo v mojom žalúdku a moja váha poklesla asi na päťdesiat kilogramov. A tu som si spomenul, že anjel povedal: „Pamätaj, že je to dlhé len šesť palcov. “Modlil som sa: „Ó, Bože, pomôž mi, aby som porozumel výkladu toho videnia.” Začal som uvažovať. Snáď to znamená, že budem mať neurózu šesť mesiacov. Ale to sa mi nezdalo byť správne. Potom som si myslel, že sa to týka šiestich rokov, ale nezdalo sa, že by to bola tá odpoveď.
Až dovtedy som nikdy nepremýšľal o tom, koľkokrát som už mal tieto obdobia neurózy, až sa mi zdalo, že moje pery samy niečo vyslovujú. Zdalo sa, že hovorím, „Možno, že to znamená, že ju mám mať šesťkrát.” V tej chvíli som pocítil, že Duch Svätý prichádza na mňa s veľkou mocou. Potom ma zasiahol veľký krst Duchom Svätým znovu. Potom tretí, štvrtý, piaty a šiestykrát. Začal som počítať koľkokrát som mal neurózu. Po prvýkrát sa to stalo, keď som mal asi sedem rokov. Vtedy som veľmi kričal, lebo u nás v rodine bolo zle, otec mnoho pil a ja som sa stal melancholickým a stihla ma aj neuróza. Vždy asi po siedmych rokoch sa táto neuróza vracala. Počítal som to a bolo to presne šesťkrát. Zaradoval som sa, pretože som náhle dospel k presvedčeniu, že Pán mi týmto videním ukázal, že to bola moja posledná neuróza.
Pomyslel som si sám pre seba, že doktori mi budú chcieť operovať nejaký ten žalúdočný nerv. Ale lekársky nôž bol malý nôž z môjho videnia. Bol bezmocný.
Dostavil som sa na kliniku, aby mi oznámili posudok. Keď sa lekári zišli, začali mi klásť otázky. Zodpovedal som ich ako najlepšie som vedel. Potom jeden z vedúcich lekárov hovoril: „Mladý muž, ľutujem, že vám to musím oznámiť, ale váš stav je niečo, čo ste zdedil od svojho otca. Váš otec pil skôr, než ste sa narodili. Nikdy vám nebude dobre. Vaše nervy pôsobia na žalúdok a to spôsobuje, že stravu vyvraciate. Nie je na to liečebná metóda a tak nie je nič, čo by sme mohli urobiť. Ste pre celý zvyšok života vyradený. Len pomyslite, najlepší lekári sveta mi povedali, že som vyradený na zvyšok svojho života! Buď však Bohu chvála! Skôr, než to povedali, Pán ku mne prehovoril skrz videnie a povedal, že to bolo naposledy a že táto hrozná vec končí!
Šiel som domov. Stretla ma matka a poznamenala, „Synu, snívalo sa mi o tebe.“ Už sa jej raz predtým o mne snívalo. Bolo to niekoľko dní po mojom obrátení, keď ma videla stáť na bielom oblaku, ako zvestujem celému svetu. To sa prakticky teraz uskutočnilo. Dúfam, že skoro budem môcť cestovať do európskych krajín, ako aj do Afriky a Austrálie.
Matka pokračovala, „Synu, minulú noc (v tú istú noc, v ktorej som mal to videnie) som zaspala a bola som sama v miestnosti. Vo sne som pracovala a videla ťa ležať na posteli na verande, takmer už mŕtveho. Očakávala som, že za chvíľu zomrieš. A tu som počula zvláštny zvuk, ako hrkútanie holubov. Bežala som k miestu, kde si bol a videla som ich prichádzať dolu z neba vo forme písmena S. Zasvietili nad tvojimi prsami po jednom. Holuby boli najbelšie ako som kedy videla a hrkútali a hrkútali. Zdalo sa mi, že boli smutní. Nato si prehovoril, „Chvála Bohu.“ Potom holuby sklonili svoje malé hlavičky a znovu utvorili písmeno S a hrkútajúc odleteli do neba tak, ako prišli. Potom som ťa videla vstať a bol si dokonale zdravý.”
Ach, ako som bol týmto snom povzbudený! O dva dni neskôr som sedel na verande a čítal som knižku brata Boswortha, Kresťanské vyznanie. Potom som otvoril Bibliu. Neverím na otvorenie Biblie v očakávaní, že dostanem posolstvo z miesta, kde sa Biblia otvorila. Vtedy však som otvoril a oko mi padlo na prvú kapitolu knihy Jozue, kde sa hovorí: „Posilni sa, zmužile sa maj, lebo s tebou je Pán Boh tvoj, kamkoľvek by si šiel.“ Boh ku mne prehovoril zjavením, videním a svojim Slovom. Potom sa zdalo, že zrazu nejaký hlas povedal: „Som Pán, ktorý ťa uzdravuje.“ Prijal som to. Vošiel som domov, vzal manželku do náručia a povedal, „Moja drahá, Boh ma uzdravil!”
Chvála Bohu, milujem Ho z celého svojho srdca. Dnes som zdravší, ako som kedy bol po všetky dni svojho života. Som tak naplnený vďačnosťou. Dokiaľ budem živý, budem mu vďačný. V mojej najtemnejšej hodine prišiel Ježiš. Boh odpovedal na moje prosby.